Vzdušná akrobacia ako osobná výzva aj sebarozvoj

Barbora Kurdelová je 17-ročná študentka Gymnázia Ladislava Sáru v Bratislave. Vďaka DofE objavila, ako môže prepájať disciplínu a kreativitu. Jej najväčším úspechom v Športe bolo vytvorenie choreografie vo vzdušnej akrobacii, v ktorej prepojila adrenalín a estetiku so sebarealizáciou. V Talente sa venovala písaniu príbehov, ktoré pre ňu znamenajú priestor na vyjadrenie emócií a tvorivosti. Obe DofE skúsenosti jej priniesli väčšiu vytrvalosť a schopnosť dokončiť to, čo si zaumieni.

ČO ŤA MOTIVOVALO ZAPOJIŤ SA DO DOFE?

Keď mi o DofE povedal kamarát, hneď ma to zaujalo. Povedala som si, že program vyskúšam, a nakoniec som pri tom zostala. V určitom momente som si uvedomila, že som už zašla naozaj ďaleko, a tak som sa rozhodla DofE dokončiť. Som rada, že som to urobila a nevzdala sa v polovici.

TVOJÍM CIEĽOM BOLA CHOREOGRAFIA A VZDUŠNÁ AKROBACIA. AKO SI SA K TOMU DOSTALA?

Modernej gymnastike sa venujem od štyroch rokov. Mala som dvojročnú pauzu, počas ktorej sa moja sestra zoznámila s cirkusantkou Helou. Skamarátili sme sa a spoznala som ju aj z inej stránky než len ako svoju trénerku. Vďaka nej som začala chodiť na cirkusový tréning, kde som zostala približne tri roky. Táto skúsenosť mi otvorila dvere k vzdušnej akrobacii. Na svadbe mojej sestry sme s Helou pripravili vlastnú choreografiu.

VENUJEŠ SA VZDUŠNEJ AKROBACII DOTERAZ?

Kvôli zdravotným problémom som sa jej prestala venovať a v súčasnosti hrávam volejbal. Občas sa pohrávam s myšlienkou návratu k akrobacii, lebo mám viacero známych, ktorí pôsobia v cirkuse. Rozmýšľam, že by som ich oslovila, či by som tam mohla vystupovať.

ČO ŤA NA VZDUŠNEJ AKROBACII NAJVIAC LÁKALO?

Najviac ma láka adrenalín, mám rada výšky. Vďaka skúsenostiam z gymnastiky ovládam držanie tela, prácu s rukami či špičkami. Páči sa mi, že dokážem pracovať s telom nielen technicky, ale aj esteticky. Pri iných odvetviach cirkusu, ako žonglovanie či párová akrobacia, by som sa tiež vedela realizovať, ale nenachádzala by som v tom tú krásnu ladnosť pohybu. Vzdušná akrobacia má v sebe určitý extrém, ktorý ma láka.

ČO BOLO PRE TEBA NAJVÄČŠOU VÝZVOU POČAS PLNENIA TOHTO CIEĽA?

Zistila som, že mám závraty, a spočiatku som nevedela, či bude vzdušná akrobacia pre mňa bezpečná. Napokon som sa sama rozhodla prekonať to a pokračovať.

ČO BY SI K VZDUŠNEJ AKROBACII CHCELA EŠTE DODAŤ?

Je to aktivita, ktorú môže vyskúšať každý. Vzdušná akrobacia je veľmi napínavá a dynamická činnosť. Niektoré triky vyzerajú efektne, hoci sú jednoduché. Práve toto sa mi na tom páči, že nie je dôležité ísť do extrému, aby bol výsledný efekt krásny.

AKO TALENT SI MALA PÍSANIE PRÍBEHU. AKO DLHO SA VENUJEŠ PÍSANIU A O ČOM BOL TVOJ PRÍBEH?

Píšem od základnej školy, približne od druhého alebo tretieho ročníka. Priviedli ma k tomu kamarátky, lebo v istom období sme všetky začali písať a mne to zostalo. Postupne som sa zlepšovala a písanie sa stalo mojím hobby.

Môj štýl sa časom veľmi zmenil. Príbeh, ktorý som začala písať v rámci DofE, bol o dievčati a jej mame. Obe maľovali, mama profesionálne, dievča ešte len začínalo. Bol to pomerne komplexný príbeh, ktorý som však nikdy úplne nedotiahla.

Chcela som prepájať minulosť a prítomnosť, postavy z minulosti sa mali stretnúť v prítomnosti a navzájom sa ovplyvniť. Najprv som písala najmä o ich minulosti, aby som mala lepšie vystavané charaktery.

ČO ŤA NA PÍSANÍ BAVÍ NAJVIAC?

Úplne všetko. Najmä rozpracovávanie postáv, ich minulosť, vzťahy a reakcie. Rada dávam do príbehov hlbšiu myšlienku. Napríklad v jednom príbehu bolo mojím cieľom ukázať, že pomsta človeka nenaplní.

KTO JE TVOJ SPISOVATEĽSKÝ VZOR?

Napríklad Tolkien a jeho spôsob, akým budoval svet, jazyk aj postavy. Každé slovo malo význam. To by som chcela dosiahnuť aj ja.

MÁŠ SPISOVATEĽSKÝ BLOG, AKO ČASTO DOŇ PRISPIEVAŠ?

Nepíšem každý deň, ale v nárazoch, keď mám silnú inšpiráciu. Vtedy si sadnem a píšem, koľko sa dá. Keď nemám toľko času, editujem svoje texty alebo si zapisujem nápady.

CHCEŠ V PÍSANÍ POKRAČOVAŤ AJ PROFESIONÁLNE?

Mojím snom je vydávať knihy, ale viem, že by to nemohlo byť moje hlavné povolanie. Skôr koníček, ktorý môžem posunúť ďalej. Písanie je pre mňa mentálna hygiena a pomáha mi usporiadať si myšlienky či vyjadriť emócie. Niekedy píšem aj básne ako darčeky pre kamarátov.

V RÁMCI DOBROVOĽNÍCTVA SI BOLA ANIMÁTORKOU V STUPAVE. ČOMU KONKRÉTNE SI SA VENOVALA?

Ako dobrovoľníčka som sa venovala deťom od 5 do 10 rokov v rámci piatkového tábora. Pomáhala som s hrami, starala sa o deti a pripravovala občerstvenie.

ČO BOLO V RÁMCI TOHTO CIEĽA PRE TEBA NAJVÄČŠIA VÝZVA?

Nevenovala som sa tomuto cieľu pravidelne a nechala som si ho na poslednú chvíľu. Uvedomila som si, že som si nezvolila najlepšie, ale je to pre mňa ponaučenie.

MÁŠ NEJAKÝ ZÁŽITOK ZO SVOJHO DOBROVOĽNÍCTVA, KTORÝ TI UTKVEL V PAMÄTI?

Raz chcel jeden animátor naučiť deti „húkať“ tak, že si položia ruky na ústa. Deti sa to naučili skôr než animátori, čo vytvorilo veľmi vtipnú situáciu.

AKÉ SKÚSENOSTI TI DOFE PRINIESLO DO ŽIVOTA?

Určite si viem lepšie stanoviť priority, rozložiť čas a mám odhodlanie dokončovať veci. Expedícia ma naučila, že sa musím lepšie pripraviť. Mali sme športovú skupinku, poznali sme sa už predtým, takže sme boli sebavedomí. Spojili sme cvičnú aj kvalifikačnú Expedíciu, lebo sme mali skúsenosti s turistikou a táborením.

Rozhodli sme sa ísť cez Malé Karpaty. Bolo to krásne, ale veľakrát sme zablúdili, lebo sme mali starú mapu. Na druhý deň sme si vzali ponaučenie a pridali sme si čas navyše. Najhoršia bola druhá noc, keď začalo pršať, celty sa zošmykli a zobudila som sa s dažďom na tvári. Voda nám natiekla do stanu, boli sme celí mokrí. Učiteľ nám nakoniec požičal svoj stan, aby sme mali kde spať. Ráno sme boli unavení, s otlakmi, mokrými vecami, a museli sme sa rozhodnúť, či pokračovať. Nakoniec sme Expedíciu predčasne ukončili. Prvá Expedícia nám teda nevyšla, počas druhej bola väčšina z nás chorá, ale na tretí pokus sa nám už všetko podarilo a mali sme dobrý čas.

MYSLÍŠ, ŽE TI DOFE POMOHLO ZVLÁDAŤ ŽIVOTNÉ VÝZVY?

Áno, určite mi DofE v tomto smere pomohlo. Zároveň ma posunul aj Nikko, čo je päťdňový odborný program, v ktorom nevieš, čo ťa čaká a skúšaš svoje hranice. Táto skúsenosť mi veľmi pomohla aj pri zvládnutí Dobrodružných expedícií.

ČO BY SI ODKÁZALA BUDÚCIM DOFÁKOM A DOFÁČKAM, KTORÍ VÁHAJÚ, ČI SA ZAPOJIŤ?

Nech sa zamyslia, či budú mať v DofE dostatok priestoru na to, aby sa ich ciele mohli stať ich prioritou. Ak áno, naučia sa naozaj veľa. Dôležité je, aby sa rozhodli pre program sami a slobodne. Koľko do DofE vložia, toľko im DofE vráti. Certifikát je len papier, ale skutočne dôležité sú skúsenosti.