Príbehy DofE

Marek Slávik sa do programu DofE zapojil ako mentor v rámci rozvojového programu ČSOB - TalentPool. “Bral som to ako možnosť rozvíjať nielen svoje sociálne a manažérske zručnosti, ale aj ako možnosť pracovať s mladými a osvojiť si ich mentalitu,” vysvetľuje už terajší manažér v ČSOB Marek, ktorý dovtedy o programe DofE nepočul. “Myšlienka DofE ma očarila hneď na prvé počutie. Aj po absolvovaní programu TalentPool som naďalej už piaty rok dobrovoľne mentorom mladých Dofákov,” hovorí s úsmevom. Za toto obdobie Marek sprevádzal k úspešnému koncu Dofákov na všetkých troch úrovniach. Navyše je prvým lídrom z biznisu, ktorý mentoroval dvoch absolventov najnáročnejšej - zlatej - úrovne.

Mentorovanie účastníkov programu DofE je podľa Mareka prínosné pre obe strany. “Trúfnem si povedať, že mi to výraznou mierou pomohlo stať sa manažérom v ČSOB. Účasť v tomto programe je pre mňa osobne veľký úspech, nakoľko všetci moji Dofáci svoje úrovne úspešne dokončili,” popisuje manažér ČSOB dopad DofE na jeho profesionálny život. “Práca s rozvíjajúcimi sa mladými osobnosťami je veľmi obohacujúca,” dopĺňa Marek. “Ja som sa naučil hlavne trpezlivosti. Uvedomil som si, že aj Dofáci sú zaneprázdnení a nemajú vždy kapacitu odpovedať mi ihneď,” vysvetľuje Marek, ktorý niekedy na odpovede Dofákov čakal i týždne. Aj vďaka tejto skúsenosti teraz dokáže svojim kolegom dať potrebný priestor na plnenie jednotlivých cieľov bez zbytočného stresu a súrenia. 

Základom väčšiny medziľudských vzťahov je komunikácia, to platí i v programe DofE. “Prístup k Dofákom je veľmi individuálny. Niekto preferuje stanovený režim, napríklad mesačný check-up, iný funguje spontánnejším spôsobom a ozve sa kedykoľvek uzná za vhodné,” vysvetľuje svoj prístup v komunikácii s Dofákmi mentor z ČSOB. Nastavenie mentora podlieha aj tomu, či chce pracovať jednotlivo alebo skupinovo. “Dofákov som vždy oslovil prvý a zistil od nich, ako si našu komunikáciu predstavujú,” vraví: “Mám ale jedno pravidlo. Odteraz je iniciatíva na vás. Vy chcete úspešne absolvovať DofE. Ja som vám k dispozícii a rád vám pomôžem, ale nebudem vás do toho nútiť a naháňať.” Zo začiatku je kontakt s Dofákmi častejší, najmä pri vyberaní aktivít a nastavovaní cieľov. Následne rola DofE mentora zaberie Marekovi hodinu až dve týždenne: “Dovolím si povedať, že toľko času dokáže investovať každý.”

“Doteraz si živo pamätám nervozitu, ktorá ma obliala, keď som sa rozhodol zapojiť sa do programu DofE ako mentor. Nechcel som byť mládeži zlým príkladom,” spomína Marek. “Bolo to však asi najlepšie rozhodnutie v mojom živote,” bez váhania konštatuje manažér. “Ak máte možnosť ísť do DofE, neváhajte!” vyzýva ostatných manažérov a kolegov ČSOB.

Predstavujeme vám Vedúcu DofE na Gymnáziu bilingválnom T. Ružičku v Žiline, Luciu Hrúzovú. Lucia vyučuje anglický jazyk a do programu DofE je zapojená od jeho začiatku na Slovensku v roku 2016.

SPĹŇA DofE VAŠE OČAKÁVANIA?

Prvým impulzom zapojiť sa do programu DofE bolo vyskúšať niečo nové. Keď som zistila, o čom DofE je, povedala som si, že je to ako stvorené pre našich žiakov. Po odskúšaní programu som sa v tom utvrdila a moje očakávania sa neustále napĺňajú. Zo začiatku sme chceli mladých ľudí motivovať, aby sa venovali aj iným aktivitám, ako učeniu a škole. Štúdium na našej škole je náročné, ale študentský život by nemal byť len o učení sa na písomky. Práve DofE im dáva možnosť venovať sa aj iným aktivitám a rozvíjať sa rôznymi smermi. Myslím si napríklad, že bez DofE by sa väčšina študentov nezapojila do dobrovoľníckej práce. Veľmi ma teší, že si popri všetkých aktivitách naši študenti nájdu čas na DofE a plnia si svoje ciele a sny.

AKÁ JE VAŠA ROLA V DofE NA ŠKOLE?

Ako Koordinátorka komunikujem s Národnou kanceláriou, s regionálnym koordinátorom a s mojimi kolegami, Vedúcimi a Expedičákmi. Nie som veľká kamarátka s číslami a dátami, a tak je táto stránka koordinátorstva pre mňa výzvou. Neberiem to ale negatívne, rada sa sa učím a je to pre mňa niečo nové. Okrem toho som aj Vedúcou a vediem Dofákov programom. Pokiaľ ma požiadajú, bývam aj mentorkou pre jednotlivé aktivity. Aby toho nebolo málo, som tiež Školiteľkou a Hodnotiteľkou Dobrodružných expedícií. Dofákov pripravujem a chodím s nimi na expedície. Na škole sme štyria Expedičáci a dve Školiteľky. Spolu sme v tíme šiesti, z toho tri Vedúce. Avšak, podľa mňa sa bez podpory vedenia na škole DofE udržuje veľmi ťažko. Preto som vďačná, že my túto podporu na gymnáziu máme.

ČO VÁS NA DofE BAVÍ?

DofE ma nabíja energiou a motivuje ma púšťať sa do nových vecí a dávať si výzvy. Rada sa s Dofákmi rozprávam o ich progrese, čo im robí problémy a ako sa im darí. Je to iný druh rozhovorov ako počas vyučovacích hodín a to motivuje aj ich. Avšak, DofE a NK ponúkajú vzdelanie aj mne. Máme rôzne školenia a workshopy, a to ma tiež dobíja energiou, aby som v tom pokračovala. Teraz už cítim za DofE na našej škole zodpovednosť a nechcem sa tomu otočiť chrbtom. Venovala som tomu už veľa času a stálo ma to veľa námahy, ale všetko to stojí za to a určite nemám v pláne prestať. To by bola škoda. 

NA AKÉ PRÍBEHY NEZABUDNETE?

Takých príbehov je množstvo a nie je jednoduché vypichnúť jeden konkrétny príbeh. Každopádne ma veľmi teší, že niektorí naši absolventi sú aj naďalej v kontakte s DofE. Patrí medzi nich Terka Mičechová, ktorá robila na našej škole DofE aj DofE Ambasádorku. Terezka je teraz členkou Národnej Kancelárie a má pod palcom Ambasádorský program. Okrem nej chodila na našu školu aj terajšia regionálna programová manažérka Magda. Aj keď vtedy ešte DofE na našej škole nebolo, pevne verím tomu, že aj naše gymnázium malo vplyv na to, ktorým smerom sa v živote ubrala. 

V rámci aktuálnych príbehov práve mentorujem Dofáčku, ktorá má ako dobrovoľnícku aktivitu doučovanie. Bolo zaujímavé počúvať jej reflexiu, čo jej táto skúsenosť dala do života. Priznala si, že učenie niekoho iného a posúvanie informácií je veľkou zodpovednosťou. Ocenila aj našu prácu učiteľov a to mi dodalo ďalšiu motiváciu. Dofáci mi neustále potvrdzujú, že ten program je pre nich ako stvorený a práca mňa aj mojich kolegov má význam.

Vysokoškoláčka Ingrid z Vranova nad Topľou sa pred pár rokmi zoznámila s vietnamskou rodinou. Do Európy prišli začať nový život, no nevedeli ani anglicky ani slovensky. Preto sa rozhodla dobrovoľne im pomôcť. “S mojou pomocou dnes ovládajú základy slovenčiny a môžu si začať budovať nové priateľstvá a zázemie na Slovensku. Pocit, že som im zmenila život a teraz sa v našej krajine cítia viac ako doma je na nezaplatenie,” skromne priznáva mladá Slovenka, ktorá sama pozná pocit nových začiatkov v cudzej krajine. Aj za túto dobrovoľnícku aktivitu získala Ingrid medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).

Ingrid Kovalská je jednou zo 116 mladých ľudí, ktorí si v pondelok 27. júna 2022 prebrali svoje významné - zlaté - ocenenie vojvodu z Edinburghu (DofE) v Primaciálnom paláci za prítomnosti britského veľvyslanca či rôznych známych osobností ako Juraj Kemka, kapela Hex, či Lujza Garajová-Schrameková. Tento výnimočný úspech sa podarí len 3% zo zapojených študentov do tohto medzinárodného programu. 

Začiatky s prekladačom a obrázkami

S doučovaním slovenčiny nemala Ingrid žiadne skúsenosti, ale pri ponuke doučovať vietnamskú matku s dvoma dcérami neváhala ani minútu. Keďže nevedeli ani anglicky ani slovensky, zo začiatku museli rozprávať s pomocou prekladača. Jedine staršia osemnásťročná dcéra mala v priebehu predošlého roka nejaké doučovanie: “To však bolo chaotické a bez postupnosti, a tak som ich učila všetky tri spolu od úplných základov,” dodáva mladá študentka.

Vďaka vietnamskému kamarátovi z Čiech dokázala zostaviť študijný plán tak, aby pre nich boli prvé kontakty so slovenčinou zorganizované a príjemné. “Používala som obrázky, aby si vybudovali slovnú zásobu podstatných mien a slovies, ako keď sa malé deti učia nový jazyk,” vysvetľuje Ingrid. 

Keď už ovládali základné tvary podstatných mien, prešli na skloňovanie vo všetkých rodoch, vzoroch a číslach: “Vietnamčina nič takéto nepozná. Boli šokované, keď zistili, koľko slovných tvarov máme v našom jazyku, a keď uvideli hrúbku nášho vreckového slovníka,” spomína Igrid. 

V cudzine ako doma

Naučiť sa nový, diametrálne odlišný jazyk od základov však vôbec nie je jednoduché. “Obdivujem ich odhodlanie a motiváciu. Naozaj sa chceli slovensky naučiť a snažili sa najlepšie, ako mohli. Vďaka ich pevnej vôli sa vypracovali na úroveň A2,” popisuje svoje zverenkyne doučovateľka. 

“Najkrajším momentom bolo, keď sme si začali rozumieť,” vysvetľuje mladá vranovčanka, “keď namiesto samostatných slov, ako napríklad unavená, začali používať jednoduché vety.” V tom momente si uvedomila, že sa zbližujú aj bez potreby prekladača.

Vo Vranove nad Topľou mali obchod s oblečením a postupom času si otvorili vietnamskú reštauráciu: “Verím tomu, že sa k tomu odhodlali aj vďaka ich lepšej znalosti slovenčiny.” Teraz už sa nemusia báť žiť nový život ďaleko od rodiny a svojej kultúry. 

Vysnívaná vysoká škola

Účasť na všetkých troch úrovniach programu DofE pomohla Ingrid dostať sa aj na jej vysnívanú vysokú školu. “Ako aktivitu v talente som si zvolila kreslenie a pripravovala som sa na príjimačky na multimediálny dizajn na Zealand v Copenhagene,” s úsmevom hovorí prijatá vysokoškoláčka. Vďaka programu nadobudla nové zručnosti a lepšie spoznala samú seba. “Na expedícii som si uvedomila, že som bojovníčka a pri rozvoji talento som zistila, že som oveľa kreatívnejšia, ako som si pôvodne myslela,” vymenúva. “Aj ciele, ktoré sa mi pôvodne zdali nedosiahnuteľné som si dokázala vďaka programu DofE splniť. Stačilo si ich začať plniť krok po kroku a nakoniec som prekonala aj zdanlivo nemožné,” dodáva na záver úspešná absolventka.

20-ročná Soňa Kmeťová skoro dva roky pracovala na svojom talente a komplexne sa rozvíjala. Za svoju vytrvalosť, cieľavedomosť a vnútornú motiváciu si prebrala spolu s ďalšími mladými zlatú Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu 27. júna v Primaciálnom paláci v Bratislave.

Mladší súrodenec sa chce vydať vlastnou cestou, no ten starší mu to nechce dovoliť a nerešpektuje ho. Túto symboliku použila Soňa Kmeťová vo svojom úspešnom debute Big Brother. Soňa je jednou z mladých ľudí, ktorí si preberajú významné ocenenie: Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). 

Spieva o vojne na Ukrajine, ktorá sa jej ako mladého človeka veľmi dotkla. Hudba je jeden zo spôsobov, ako sa s touto situáciou, ktorá traumatizuje celú spoločnosť, vyrovnáva. Už nie si u mňa viac vítaný, spieva Soňa v závere pesničky. “Vojnu u susedov beriem ako veľké zlyhanie ľudstva,” dodáva.

Vytvorila som si priestor spievať. Aj vďaka DofE

Práve spev bola hlavná oblasť, ktorej sa na svojej DofE ceste systematicky a dlhodobo venovala pod vedením svojho mentora Tomáša Gulána z Evanjelickej spojenej školy v Martine. “DofE ma vycibrilo v sebadisciplíne, naučilo ma manažovať si čas a vytvoriť si priestor na hudbu, ktorú som vždy milovala. A naopak aj na šport, ktorý nikdy nebol mojou silnou stránkou,” vysvetľuje mladá Martinčanka, ktorá so svojou piesňou vystúpila aj na Zlatej ceremónii v Primaciálnom paláci.

Jedna rázna učiteľka vie zmeniť život

K spevu sa dostala tak trochu náhodou - v druhý deň strednej školy ju totiž jej nová triedna učiteľka na hodiny prihlásila. A prečo? Soňa pri predstavovaní spomenula, že rada spieva. “Vždy som spev milovala, no nikdy som nemala odvahu sa mu viac venovať.” Odvaha, ale naopak jej triednej nechýbala. Začala teda chodiť na ZUŠku, postupne sa pridala sa do školskej kapely, ktorej pomáhala aj ako dobrovoľník a nakoniec začala spievať aj v eventovom zoskupení s názvom Surprise. “Predtým som bola veľmi hanblivá, teraz si potlesk už užívam,” vysvetľuje zlatá absolventka DofE. “To, že som mala počas DofE podporu mentora a vedúceho mi veľmi pomohlo.” So svojím vedúcim spolupracuje aj teraz, keď už je mimo školy. Soňa si sama píše si texty aj komponuje hudbu. 

Z Brezna až do Banskej Bystrice. Na pltiach

A čo bola pre Soňu jej najväčšie výzva v Dofe? “Jednoznačne expedícia,” pomenuje rázne. “Vyžadovala si dlhé, konkrétne plánovanie a skupinovú prácu. A vďaka DofE som sa dokopala k tomu, čo by som asi inak nerobila - nocovala som tri dni v prírode.” Tým trom dňom predchádzala poctivá príprava, plný batoh, ktorý bol väčší ako ona. “Najťažšie na expedícii bolo zbaliť sa a prežiť tri dni bez sprchy,” spomína so smiechom.

Už keď nastupovala na začiatku výpravy do vlaku, vedela, že to bude “zábava”. “V polovici som zistila, že ho mám aj zle utiahnutý - keďže som ho predtým nikdy nemala na sebe, ani som nikdy nebola na túre, kde by som mala všetko zbalené do jedného batoha.” A nebola to len tak hociaká expedícia. Tím štyroch dievčat sa rozhodol na pltiach splavovať Hron! “Ani jedna z nás to predtým nerobila, ale keď už to má byť DofE výzva, tak sme chceli zažiť niečo poriadne,” uzatvára tému expedície.

Vďaka zápiskom som si uvedomila, čo všetko som dokázala

Keďže Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu komplexne rozvíja charakterové vlastnosti, Soňa musela v rámci tejto svojej cesty zlepšovať aj svoju kondíciu a športovať. Vybrala si jogu. “Nie som veľmi na dynamické cvičenia, takže joga mi vyhovovala, učila som sa meditovať a zlepšovať svoju flexibilitu. Vôbec neinklinujem k športu, ale práve DofE ma naučilo ako to zaradiť do môjho života a ukázalo mi, že je dôležité starať sa o svoje telo.” 

A veľkým prínosom pre ňu bolo, že vďaka pravidelným zápiskom mala prehľad o tom čo robí a vedela si to dodatočne reflektovať. “Vďaka tomu som si uvedomila, čo všetko som vlastne dokázala. Odvtedy si všetko zapisujem do diára, aby som sa vedela vrátiť k mojim zážitkom aj aktivitám,” dodáva držiteľka zlatej ceny. Spolu s ňou si ju prebralo ďalších 115 mladých ľudí z celého Slovenska. Na celom svete ju získajú len 3% zo všetkých zapojených účastníkov v 130 krajinách sveta. 

Vysokoškolák Jozef Ivančo, absolvent Gymnázium Myjava za jeden táždeň odbehol tri Spartan Race preteky a získal Spartan Race Trifecta. 

Zlatý absolvent Jozef je športový nadšenec, no Spartan Race donedávna nepoznal. K nápadu zabehnúť Spartan Race Slovakia ho naviedol jeho Vedúci Jaroslav Durec, ktorý s ním absolvoval jeden z pretekov.

Avšak, kvôli pandemickým opatreniam boli dátumy pretekov nezávisle popresúvané a Jozefovi nezostávalo nič iné, len bežať hneď dva víkendy za sebou. "Mysleli sme si, že to nezvládneme, ale podarilo sa nám to," hrdo priznáva zlatý absolvent.

Prvý bol 10km pretek v českom meste Kroměříž. Ďalší víkend nasledovalo sobotných 25 a nedeľných 5 kilometrov na Pezinskej Babe: "Zistil som, že beh v teréne je oveľa náročnejší. Preto bol pre mňa desať kilometrový beh po českých rovinkách najpohodovejší."

Jozef počas týchto dní siahol na dno svojich síl. "Prvých pätnásť minút po preteku som sa vždy spamätával, ale postupom času nadšenie z úspechu narastalo," popisuje momenty po prekročení cieľovej pásky. "Bol to vynikajúci pocit a už teraz plánujem účasť na ďalších Spartan race pretekoch," prezrádza svoje plány do budúcna mladý vysokoškolák z Myjavy.

Jozef je jedým zo 116 mladých ľudí, ktorí si v pondelok 27. júna 2022 prebrali svoje významné - zlaté - ocenenie vojvodu z Edinburghu (DofE). Tento výnimočný úspech sa podarí len 3% zo zapojených študentov do tohto medzinárodného programu.

Romana sa už od malička vždy tešila na deň Zeme. Robilo jej radosť, že môže pomôcť nášmu životnému prostrediu, keď pôjdu spoločne s kamošmizbierať odpadky. “Uvedomujem si, že budúcnosť nášho sveta záleží na nás,” konštatuje úspešná absolventka zlatej úrovne Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE), ktorá v rámci dobrovoľníctva osem mesiacov zbierala odpadky.

Romana Žilková patrí medzi 116 mladých ľudí, ktorí si v pondelok 27. júna 2022 prebrali svoje významné - zlaté - ocenenie vojvodu z Edinburghu (DofE) v Primaciálnom paláci za prítomnosti britského veľvyslanca či rôznych známych osobností ako Juraj Kemka, kapela Hex, či Lujza Garajová-Schrameková. Tento výnimočný úspech sa podarí len 3% zo zapojených študentov do tohto medzinárodného programu.

Čo týždeň, to vrece odpadu

Romaniným cieľom bolo vyčistiť okolie Kysuského Nového Mesta a tiež svojho intenrátu od rôzneho odpadu, ale hlavne plastu, ktorý sa v prírode rozkladá aj niekoľko dekád. Väčšinou sa jej za jedno poobediepodarilo naplniť aspoň jedno 150 litrové vrece odpadom. Za osem mesiacov tak nazbierala vyše 40 takýchto vriec. “Predtým som si neuvedomovala, koľko je všade smetí. Až priamo v teréne som zbadala to neuveriteľné množstvo. Možno sme ako spoločnosť už voči nim rezistentní a nevšímame si ich. Sú skutočne VŠADE,” rozhorčuje sa vysokoškoláčka.

Od plastov až po elektroniku

Čistenie okolia sa stalo nekonečným. “Najviac ma prekvapilo, keď som sa po týždni vrátila na vyzbierané miesto a zas tam bolo množstvo odpadkov, ktorými som naplnila ďalšie vrece,” popisuje sitáciu Dofáčka, ktorá aj vďaka tejto skúsenosti pri nákupoch teraz limituje množstvo plastu a zbytočných obalov. Tie sa často nachádzali pozachytávané na stromoch a spôsobovali nepríjemný zápach. Navyše, uvedomila si, že rieka dokáže naplaviť množstvo kadejakého bordelu. Z jedného koryta vyzbierala asi desať pneumatík či rôznu elektroniku od telefónov cez náramkové hodinky až po televíziu. “Dalo nám zabrať odpratať kadejaké gumy či niekoľko kilový televízor,” spomína Romana na nezvyčajné nálezy. 

Zbieranie odpadkov ako sociálna aktivita

Do svojej dobrovoľníckej činnosti úspešne nalákala aj sestry alebo zopár kamarátov, ktorí s ňou občas chodili čistiť okolie. Okrem toho si uvedomila, že čas s rovesníkmi alebo  blízkymi sa dá tráviť aj inak: “Som rada, keď spolu robíme niečo zmysluplné,” hovorí s úsmevom. “Aj taká maličkosť ako ísť spolu zbierať odpad je prospešná a zároveň to môže byť aj zábava,” dodáva. 

Vďaka DofE študuje vysnívaný obor

Počas účasti v programe DofE sa Romana venovala aj tvorbe portfólia z architektúry. “Určite si myslím, že mi DofE pomohlo dostať sa na vysokú školu,” vysvetľuje Romana, ktorá študovala na Súkromnej škole umeleckého priemyslu v Žiline. Vedela, že sa chce venovať architektúre a DofE jej dalo priestor zamerať sa na tento cieľ: “Každý týždeň som sa snažila spracovať nejaký štýl, navrhovať interiér a budovy alebo som sa oboznamovala s technickým a historickým pozadím architektúry,” vysvetľuje.  DofE jej okrem toho pomohlo vybudovať si návyky, naučiť sa stanovovať si ciele a pomenovať kroky, ktorými sa k ním dostane. “Pred DofE som sa veľmi nezamýšľala nad tým, akým spôsobom by sa dali moje sny uskutočniť,” porovnáva Romana, “teraz je to však iné. Viem, čo robiť, keď si niečo vo svojom živote zaumienim,” rozplýva sa absolventka všetkých troch úrovní, bronzovej, striebornej, a zlatej, programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu. 

Šimon je devätnásťročný študent z Bratislavy, ktorý sa pred pár rokmi úprimne nadchol pre tému plytvania potravín a znižovania potravinového odpadu. “Je to šialené, keď si človek uvedomí, koľko stoviek kíl jedla sa denne vyhodí namiesto toho, aby bolo posunuté tým, ktorí to potrebujú,” vysvetľuje maturant a zároveň mládežnícky delegát OSN. Preto sa minulý rok rozhodol priložiť ruku k riešeniu tohto problému a zorganizoval na škole týždňový transport nespotrebovaného pečiva. Aj za túto dobrovoľnícku aktivitu Šimon získa medzinárodné ocenenie vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).

Šimon Babjak je jedným zo 116 mladých ľudí, ktorí si v pondelok 27. júna 2022 prebrali svoje významné - zlaté - ocenenie vojvodu z Edinburghu (DofE) v Primaciálnom paláci za prítomnosti britského veľvyslanca či rôznych známych osobností ako Juraj Kemka, kapela Hex, či Lujza Garajová-Schrameková. Tento výnimočný úspech sa podarí len 3% zo zapojených študentov do tohto medzinárodného programu.   

Tisíce ľudí na hranici chudoby

Šimona k téme potravinového odpadu priviedla náhoda. Jeho kamarátka pracovala v známom potravinovom reťazci v Bratislave. Večer ju prišiel navštíviť do práce a zrak mu padol na plné poličky pečiva - rožky, bagety, chleby či sladké buchty od výmyslu sveta. Povedala mu, že sa to vraj kamsi zváža a následne vyhadzuje. “Vtedy som si uvedomil, aké obrovské množstvo potravín sa denne vyhadzuje na celom Slovensku. Pri čerstvom pečive to však vidieť najviac, keďže musí ísť už po max 12 - 24 hodinách preč z pultov,” vysvetľuje maturant.

Na Slovensku je podľa Šimona niekoľko stotisíc ľudí, ktorým by takáto potravinová pomoc zmenila život. “Úplne mi pri tom zastavuje mozog. Na jednej strane tu máme chudobných ľudí a na druhej strane sa nachádzajú obchody, ktoré nevedia, čo robiť s množstvom potravín po dátume spotreby. Neprepojiť ich navzájom je podľa mňa úplný hriech,” vraví a naznačuje pri tom nedostatočnú legislatívnu podporu, ktorá by takéto prepojenie umožňovala bez zbytočných komplikácií. 

Potrebujem s tým niečo robiť

Šimon sa preto rozhodol aktívne pomôcť. Nakontaktoval sa s vedením prevádzky a predstavil im svoj nápad zorganizovať na škole týždeň transportu nespotrebovaného pečiva do útulne pre ľudí bez domova.  

Do šľachetného nápadu sa zapojilo desať ľudí - spolužiaci aj učitelia. Každý večer tak v autách znášali skoro 15 päťdesiatlitrových tašiek pečiva.

“Bol to skvelý pocit vidieť, ako sa pre túto myšlienku nadchlo toľko ľudí. Zároveň ma tešilo, že to všetko pečivo niekomu skutočne pomôže. Ľudí nie len zasýti ale organizácii, ktorá sa venuje ľuďom bez domova, pomôže ušetriť peniaze, ktoré môžu použiť na niečo iné,” rozplýva sa Šimon, aj keď priznáva, že neplytvať zdrojmi, ktoré tu na svete máme, by predsa mal byť štandard. 

Málokto si vraj uvedomuje, koľko veľa energie je potrebnej na vyprodukovanie jedného chleba - cez prácu na poli, zasiatie, polievanie, zkombajnovanie, žatvu, spracovanie, upečenie, transport.

DofE mení život mladým

Po tejto skúsenosti sa Šimon pridal k občianskemu združeniu, ktoré sa venuje práve tejto téme. Teší sa, že po roku aktívnej práce sa im podarilo okrem iného prepojiť všetkých 6 prevádzok potravín, kde celý tento príbeh začal. “Pre zariadenia, ktoré mali o takúto pomoc záujem, je odbyt už vykrytý,” vytešuje sa Šimon, ktorý je bronzovým a zlatým absolventom programu vojvodu z Edinburghu. “Vďaka DofE sa mi podarilo objaviť tému, pre ktorú mi horí srdce,” vraví. “Navyše mi program dodal akúsi kredibilitu a výsledky, na ktorých som mohol stavať, keď som sa uchádzal o pozíciu mládežníckeho delegáta OSN.”

Šimon tak na jeseň 2021 dostal jedinečnú príležitosť zastupovať mládež v tejto medzinárodnej organizácii. Vystupuje na rôznych konferenciách a zúčastnil sa Valného zhromaždenia OSN. Počas konferencie Youth4Climate spolupracoval s Gretou Thunberg na tvorbe mládežníckeho klimatického manifesta. To následne bolo podkladom pre Klimatickú konferenciu COP v Glasgowe, ktorej sa zúčastnili zástupcovia členských krajín klimatickej zmluvy.

“Je úžasné si uvedomiť, že z jedného problému, ktorý človek identifikuje vo vlastnej krajine, môže zrazu pracovať na jeho riešení z globálnej perspektívy,” uzatvára úspešný absolvent programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu. 

Mladá vysokoškoláčka Lenka Černá z Nového Mesta nad Váhom má netradičný koníček. Už dva roky vo voľnom čase žongluje s loptičkami. K nezvyčajnej záľube sa dostala cez rozvojový program Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE), ktorý učí a motivuje mladých ľudí nastaviť si vlastné ciele a následne vytrvalo makať na ich naplnení. Lenka sa so svojou originálnou záľubou dostala aj do známej reklamy na obchodný reťazec. “Makarena mi v ušiach znela ešte niekoľko mesiacov,” úsmevne spomína na nezabudnuteľný zážitok mladá študentka. 

Lenka Černá je jednou zo 116 mladých ľudí, ktorí si v pondelok 27. júna 2022 prebrali svoje významné - zlaté - ocenenie vojvodu z Edinburghu (DofE) v Primaciálnom paláci za prítomnosti britského veľvyslanca či rôznych známych osobností ako Juraj Kemka, kapela Hex, či Lujza Garajová-Schrameková. Tento výnimočný úspech sa podarí len 3% zo zapojených študentov do tohto medzinárodného programu.

Keď sa nereálne stane skutočnosťou

Žonglovanie Lenku zaujalo práve vďaka svojej netradičnosti. A tak zapla youtube videá a pustila sa do pokorenia vlastnej výzvy. "Môj cieľ bol naučiť sa 9 trikov s 2 a 3 loptičkami a 4 triky so 4 loptičkami. Lopty mi na začiatku padali a hlasno udierali o parkety, čo ma mierne znervózňovalo a frustrovalo,” vysvetľuje Lenka. "Skutočne som nazačiaku netušila, aké je to náročné. Kľúčová je hlavne sústredenosť a vytrvalosť. Výsledky sa dostavia samé po x opakovaniach," dodáva. Na začiatku tejto cesty začala s dvoma loptičkami a postupne zvyšovala ich počet a náročnosť prehadzovania či výmeny rúk. “Vedela som, že ak chcem dosiahnuť svoj cieľ, toto je jediná cesta,” vraví Lenka, ktorej bolo sympatické, že si takto rozvíja obe mozgové hemisféry a ich prepojenie. 

Trénovala kdekoľvek a kedykoľvek. V parku, doma či v detskej izbe počas online prednášok. 

"Pamätám si na ten pocit radosti a úprimnej hrdosti na samu seba, keď sa mi po skoro roku aktívneho cvičenia podarilo rozpohybovať všetky štyri loptičky. Nechcela som tomu veriť. Dvanásť mesiacov dozadu som tie video tutoriály sledovala a obdivovala a svoj cieľ som vnímala ako nereálny. A zrazu som tu stála, rozhadzovala rukami a lopty okolo mňa doslova lietali. Jednoducho sa mi podarilo dosiahnuť akúsi nereálnosť. Bez DofE by som tento niekoľkomesačný žonglérsky tréning určite nedokončila. Odradil by ma vlastný strach či frustrácia z príliš náročnej výzvy,” rozplýva sa úspešná držiteľka zlatého ocenenia vojvodu z Edinburghu. 

Makarena mi v ušiach znela ešte niekoľko mesiacov

Jedného dňa Lenku zaujal post kreatívnej agentúry, ktorá zháňala mladú žonglérku do reklamy. "Povedala som si, že to vyskúšam. Vybrali ma na casting, prešla som niekoľkými kolami, kostýmovou skúškou a nezabudnuteľná skúsenosť s tak veľkou produkciou sa mohla začať," opisuje jedinečný zážitok. 

Reklama sa nahrávala počas noci niekoľko hodín. Napriek tréme sa Lenke podarilo pôsobiť prirodzene a udržat si lietajúce ovocie namiesto loptičiek pod kontrolou. 

Z výsledku sa tešila celá rodina a priatelia. Hotové video videla prvýkrát vo vlaku cestou domov a zimomriavky ju sprevádzali ešte niekoľko hodín. "Bol to mega pocit vidieť sa v reklame. Zvyčajne v telke sledujeme profesionálnych hercov. A zrazu som v jednej z reklám bola aj ja, obyčajné dievča," vraví. "Kamoši mi posielali screenshoty z videa či TV a overovali, či som to skutočne ja," dodáva. 

Všestranne nadaná

Každý mladý človek, ktorý chce zlaté ocenenie DofE získať, sa musí okrem športovej aktivity venovať aj dobrovoľníctvu a rozvoju zručnosti, zvládnuť náročnú 4-dňovú dobrodružnú expedíciu v lese a rezidenčný pobyt v neznámom prostredí. Lenka nebola výnimkou. 

Dobrovoľne vyše roka doučovala mladšiu spolužiačku angličtinu a okrem toho sa venovala profesionálnemu fotografovaniu. 

Absolvovala ročný fotografický kurz. Učila sa, ako pracovať so svetlom, tieňmi a celkovou kompozíciou fotografie. Plnila rôzne zadania profesionálnych fotografov a posúvala sa vďaka ich hodnoteniam a spätnej väzbe.

"Úplne ma to chytilo," teší sa Lenka, ktorá sa dnes vďaka tejto skúsenosti venuje produktovým fotografiám. 

"DofE mi istým spôsobom zmenilo život. Bez neho by som sa určite nedostala k žonglovaniu, reklame, či profesionálnemu foteniu. Aj vďaka tejto skúsenosti som objavila smer, ktorým sa chcem uberať,” vysvetľuje Lenka, ktorá dnes študuje marketingovú komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

“Naozaj si myslím, že tento program je jedna z najlepších príležitostí, ktoré môžu študenti využiť hlavne na strednej škole. Objavia nové záľuby, lepšie spoznajú sami seba, čo ich baví a čo nie, nájdu cieľ a smer, ktorým by sa chceli uberať a začnú na ňom pracovať. Je to fakt neoceniteľná skúsenosť,” uzatvára Lenka, ktorá má okrem zlatého DofE už aj strieborné a bronzové ocenenie vojvodu z Edinburghu z predchádzajúcich rokov.

Martin je typický mestský typ. Jeho rodičia žili na sídlisku. Aj starkých mal v meste. Možno preto ho lákalo okúsiť iný životný štýl a stať sa bačom na salaši. K tejto myšlienke prišiel v rámci účasti v rozvojovom programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE), kde je jednou z podmienok aj absolvovanie rezidenčného pobytu v neznámom prostredí. “Jaj, takých ako ty som tu už ja za tie roky videl,” posmešne zareagoval postarší bača zo salaša pod Veľkou Fatrou, keď mu Martin zaklopal na dvere a predstavil svoj plán. Martin bol však odhodlaný. Ani 350 ovečiek, predstava náročnej práce či bačova nedôverčivosť ho neodradili. A tak sa začalo nezabudnuteľné dobrodružstvo.  

Martin Makai je jedným zo 116 mladých ľudí, ktorí si v pondelok 27. júna 2022 prebrali svoje významné - zlaté - ocenenie vojvodu z Edinburghu (DofE) v Primaciálnom paláci za prítomnosti britského veľvyslanca či rôznych známych osobností ako Juraj Kemka, kapela Hex, či Lujza Garajová-Schrameková. Tento výnimočný úspech sa podarí len 3% zo zapojených študentov do tohto medzinárodného programu.

Rozhodol som sa, že budem 5-dňový bača

Originálna myšlienka skrsla Martinovi v hlave počas túry po hrebeňovke Veľkej Fatry. V daždi zazrel obďaleč jedného baču pásť ovečky. “Predstava odísť z civilizácie na pár dní, psychicky zrelaxovať a zároveň sa venovať tak krásnemu remeslu ma úplne uchvátila,” spomína Martin. “Navyše, je škoda, že na Slovensku táto tradícia postupne vymiera. Mladí sa jej nevenujú a starí, bohužiaľ, odchádzajú. Preto som si povedal, že mám ideálny čas a príležitosť okúsiť, o čom bačovanie je,” dodáva.

Priateľkin starý otec poznal baču zo Salaša pod Veľkou Fatrou. A tak sa Martin rozhodol ísť skúsiť šťastie tam. “Jaj, takých ako ty som tu už ja za tie roky videl,” posmešne zareagoval šesťdesiatročný bača, keď mu Martin zaklopal na dvere a predstavil svoj plán. “Bral ma ako nejakého mestského povaľača, ktorý si na jeho statku chce urobiť pár selfíčiek,” vraví. Opak bol pravdou. Martin úprimne túžil priučiť sa remeslu a aspoň na chvíľu odbremeniť ľudí, ktorí na salaši pracujú. 

O pár dní na to sa už chystal na svoje dobrodružstvo. Zabalil si vankúš, spacák, varič, ešus, monterky, veľké bagandže a široký klobúk, ktorý je vraj základnou ochranou proti páliacemu slnku. Vypol notifikácie na mobile a išiel bačovať!

Bača - atypický workoholik

Martina najviac prekvapilo, aký dlhý je deň na salaši. Hlavný bača vstáva už ráno o 3:30, zakúri, chystá stroje na dojenie a začína sa prvá šichta. Každú jednu z 350 ovečiek musí “napojiť” na dojací prístroj a následne ručne ešte dodojiť. Následne sa ovečky vypúšťajú na pašu a zahajuje sa výroba žinčice a syra. Počas toho ešte bača mení seno v maštaliach, pracuje okolo pozemku či kŕmi ostatné zvery. Celý deň sa prakticky nezastaví. A o tretej poobede začína druhá zmena, kedy sa celý tento proces zopakuje - zaháňanie ovečiek, dojenie, syr, žinčica a večerné upratovanie. Deň na salaši končí o 21:00. “Na jednej strane to bolo ako z idylickej rozprávky, kde békajúce ovečky zaháňal ovčiarsky pes a my sme veľkými drevenými palicami miešali mlieko a vyrábali z neho chutný syr. Na strane druhej človek maká bez prestávky 18 hodín denne,” vysvetľuje mladý bača. 

Prvý deň sa Martin iba zaúčal. Už na druhý deň však plne pomáhal so všetkými krokmi tohto nezvyčajného stereotypu. “Nikdy v živote som predtým žiadne zviera nedojil. Bol to vskutku zábavný zážitok, hlavne ak mali ovečky chuť si do mňa kopnúť,” spomína na začiatky tohto päťdňového dobrodružstva.

Veľa práce a pláce málo

“Spať som síce chodieval úplne dobitý, no zároveň so širokým úsmevom na tvári. Vidieť každý deň výsledok svojej práce - hotové syry a litre žinčice je veľmi napĺňajúce. Čo ma však prekvapilo je, že po celom dni a dojení toľkých stoviek ovečiek sme vyrobili iba šesť syrov! Teraz si skutočne omnoho viac vážim mliečne produkty, keď viem, koľko práce a času sa v nich skrýva,” dodáva.  

Vďaka tejto skúsenosti si Martin tiež lepšie uvedomuje, aká náročná a pre spoločnosť úplne neznáma je práca na salaši. “Úprimne obdivujem každého jedného baču, ktorý celý svoj profesný a teda aj osobný život 7 dní v týždni zasvätí starostlivosti o ovečky a výrobe syru. Hlavne, ak zoberiem do úvahy minimálny plat za túto obetu,” uzatvára. 

Elektrikár s chuťou rozvíjať sa 

Každý mladý človek, ktorý chce zlaté ocenenie DofE získať, sa musí okrem absolvovania rezidenčného pobytu v neznámom prostredí tiež venovať športovej aktivite, rozvoju zručnosti, dobrovoľníctvu a zároveň zvládnuť náročnú 4-dňovú dobrodružnú expedíciu v lese. Martin nebol výnimkou. 

Programu DofE sa začal venovať na strednej elektrotechnickej škole. Po úspešnom absolvovaní dvoch úrovní - bronzovej a striebornej - sa už ako vysokoškolák pustil aj do najnáročnejšej - zlatej úrovne. “Páčila sa mi predstava mať na stene vedľa seba zavesené všetky tri DofE certifikáty a pocit, že som to celé dal. Ak by bola nejaká vyššia úroveň, bral by som aj tú,” vysvetľuje úsmevne. “Hlbší rozmer DofE a to, ako ma to posunulo ako človeka, som si uvedomil až neskôr,” dodáva. 

Počas svojej štvorročnej DofE skúsenosti vyskúšal kadejaké aktivity - posilňoval, vlastnoručne vyrábal a zapájal zosilovač, trénoval psy, učil sa hrať na klavír, venoval sa turistike, či dobrovoľne viedol vyše 10 skupín ako expedičný vedúci. 

“Vďaka DofE je zo mňa úplne iný človek. Zdokonalil som sa v práci s mladými ľuďmi. Naučil som sa prijímať spätnú väzbu a nebrať si ju osobne. Som vytrvalejší a pokornejší, ale hlavne mi DofE dalo nádej v mladú generáciu. Väčšina mladých ľudí, ktorí sa pohybovali v mojom okolí, boli akoby stratení sami v sebe a v tomto svete, nevedeli čo so sebou, čo po škole, nemali pokoru. Kdežto cez DofE dobrovoľníctvo, kde som pôsobil ako vedúci dobrodružných expedícií, som spoznal vyše 80 mladých ľudí, Dofákov, ktorí mali vlastné sny, ciele a odhodlanie ich dosiahnuť. Ostal som z toho skutočne očarený a bola to pre mňa jedna z motivácií v DofE pokračovať, či už z pozície účastníka alebo vedúceho,” uzatvára úspešný absolvent zlatej úrovne programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu. 

“DofE MI DÁVA ŠANCU SPOZNAŤ MLADÝCH PO OSOBNOSTNEJ STRÁNKE LEPŠIE, AKO POČAS BEŽNÝCH VYUČOVACÍCH HODÍN,” vraví Jaroslav Durec z Gymnázia Myjava.

PREČO STE SA ZAPOJILI DO DofE? SPĹŇA VAŠE OČAKÁVANIA?

Veľmi sa mi páčila myšlienka DofE, pretože dáva šancu mladým ľuďom ukázať ich výnimočnosť. Myslím si, že aj keď bývame k mladým ľuďom často kritickí, oni nám dokazujú, že sa vedia postaviť k riešeniu problémov a dokážu prekonať samých seba. To je úžasné. 

DofE určite plní moje očakávania, pretože rád pomáham mladým ľuďom spoznávať samých seba aj svet okolo nich. Práca s Dofákmi je o vzájomnej výmene energie. Vnímam ju ako “win win” situáciu, v ktorej získavajú obe strany.

ČO VÁS NA DofE BAVÍ?

Baví ma robiť priamo s mládežou a Dofákmi, pomáhať im prekonávať prekážky a ukazovať im, ako sa dá tráviť voľný čas. Pre mňa sú veľkou zábavou aj expedície. Prvé sme mali vyslovene turistické, potom sme začali s vodáctvom, aby to nebol stereotyp. Splavovali sme napríklad Oravu, Hron či Sázavu v Čechách. Teraz vyskúšame expedíciu na bicykloch a možno to skombinujeme s nejakým horolezectvom. 

DofE mi dáva šancu spoznať mladých po osobnostnej stránke lepšie, ako počas bežných vyučovacích hodín, a popri tom všetkom spoznávam aj sám seba. 

NA AKÉ PRÍBEHY STE HRDÝ?

Takých príbehov je nesmierne veľa. Medzi poslednými sú chlapci, čo nemali nejak výnimočné manuálne zručnosti, ale v rámci dobrovoľníctva zoškrabali starú omietku a nanovo vymaľovali celú miestnosť v domove sociálnej starostlivosti Nezábudka. 

Ďalším príbehom, na ktorý som hrdý, je príbeh dvoch Dofákov a jednej Dofáčky, ktorí si počas korony robili zlatú úroveň. Ako športovú aktivitu sa chceli zúčastniť troch rôznych Spartan race s odstupom niekoľkých mesiacov. Preteky však boli kvôli korone zrušené a nakoniec nezávisle naplánované v priebehu jedného augustového týždňa. Všetci traja dokázali zabojovať a prekonať samých seba, a tak získali Spartan Trifecta, čo považujem za nesmierne obdivuhodný výkon!

PRI KTORÝCH SPOMIENKACH SA ZASMEJETE? 

Asi najviac vtipých zážitkov sme mali na vode a pri splavoch. Keďže nakoniec našťastie všetko dobre dopadlo, spoločne sme sa na tom iba schuti zasmiali. Patria k tomu prevrátené lode a postrácané veci, či momenty, kedy Dofáci v boji o prežitie :) nechajú kanoe unášať vodou. Medzi najvtipnejší zážitok asi patrí splavovanie Hrona na raftoch so striebornými Dofákmi, ktorým sme poctivo a detailne vysvetľovali, ako prechádzať náročnejšie úseky. Loď, ktorá sa nakoniec prevrhla, bola práve loď dvoch Vedúcich, ktorí sa komunikačne ako háčik a kormidlo nepohodli. Po zvyšok dňa mali už len tichý raft (smiech).

Ivana je učiteľkou matematiky, fyziky a anglického jazyka na Gymnáziu Ivana Kupca v Hlohovci. Do programu DofE je zapojená štvrtý rok a je Koordinátorkou programu na škole.

SPĹŇA PROGRAM DofE VAŠE OČAKÁVANIA?

DofE je úžasný, komplexný neformálny vzdelávací program pre mladých ľudí. Myslím si, že každý učiteľ verí, že na takýchto princípoch by malo byť založené aj formálne vzdelávanie. Spočiatku som mala množstvo rôznych očakávaní, ale všetky sa mi napĺňajú. Nevedeli sme, či si účastníci zvládnu nastaviť a splniť ciele, či pre nich budú nasledujúce úrovne dostatočne obohacujúce, či vôbec vytrvajú alebo sa dokonca rozhodnú pokračovať na ďalšiu úroveň. Skúsenosť nám však ukazuje, že máme množstvo študentov, ktorí program využívajú na maximum. 

AKÚ ROLU V DofE ZASTÁVATE? 

U nás na škole sme dve Vedúce, Školiteľky aj Hodnotiteľky zároveň. Dofákov sprevádzame programom od náboru cez expedície až po oceňovanie a venujeme sa účastníkom na všetkých troch úrovniach. Som na seba hrdá, pretože sa nám tento rok podarilo vzhľadom na stúpajúci počet “bronzákov” zohnať 3 nových členov do nášho učiteľského tímu DofE. OD minulého roka tam patrí aj naša pani riaditeľka, ktorá sa stala Školiteľkou a Hodnotiteľkou dobrodružných expedícií. 

NA AKÉ PRÍBEHY STE HRDÁ?

Na DofE ma dokážu často prekvapiť a potešiť nezvyčajné a ambiciózne ciele našich Dofákov. Je úžasné vidieť, ako v sebe nájdu sebadisciplínu a húževnatosť aj bez veľkej vonkajšej pomoci alebo nátlaku a malými krokmi sa dopracujú k svojmu vysnenému cieľu. Preto som hrdá na množstvo Dofákov a ich príbehov, ale rezonuje vo mne jedna zlatá Dofáčka. Rezidenčný projekt bol pre nás novinkou a ona si dlho hľadala ten svoj. Nakoniec jej zostala jedna možnosť - dobrovoľnícka výpomoc pri rekonštrukcii kláštora Katarínka. Zapáčilo sa jej to natoľko, že namiesto povinných piatich dní tam zostala dva týždne a pravidelne sa tam vracia dodnes. 

MÁTE NEJAKÉ VTIPNÉ ZÁŽITKY Z DofE? 

Najviac vtipných zážitkov máme z expedícií, kde sa nám postávalo kadečo. Vybrali sme sa po značenom chodníku, no nakoniec sme sa brodili poľom repky olejnej. Okrem toho si naši Dofáci zobrali na cvičnú expedíciu päťmiestny stan aj s predsienkou, no potom zistili, že to nebol najlepší nápad. Ďalšou vtipnou spomienkou je expedícia z čias, kedy vyšiel film Trhlina. Dofáci si celý čas robili srandu z toho, že ich protagonista filmu nájde, ale našťastie sa nič také nestalo.

“PRE ZAKRÍKNUTEJŠÍCH ŠTUDENTOV MÁ DofE NESMIERNY ZMYSEL. ÚČASŤ V PROGRAME ICH AKOBY VYTIAHNE Z TEJ ICH ŠKATUĽKY,” vraví Zoja Langošová, zo SOŠ masmediálnych a informačných štúdií, Bratislava.

PREČO STE SA ZAPOJILI DO DofE?

“To urobí Zoja,” bola hláška, ktorá padla vždy pri ponukách na nové aktivity pre študentov, keďže som mala vždy na škole na starosti rôznorodé projekty. 

A tak sme sa pred rokmi pustili do skúšobného ročníka, kde sme si otestovali, čo DofE vlastne je. Zaujímavosťou je, že v zakladajúcom tíme som bola ja a jeden môj študent, nakoľko väčšina kolegov v tej dobe pracovala externe. Zážitkom pre nás bolo, keď sme si na školení mali s mojím študentom vzájomne tykať. :) 

Teším sa však, že teraz, po piatich rokoch, je nás už v školskom DofE tíme viac, vrátane kolegov a kolegýň. 

PLNIA SA VAŠE OČAKÁVANIA?

Mojím očakávaním bolo zapojiť čo najviac nadšených žiakov a priniesť im niečo využiteľné do života. Veľmi rada pracujem s mládežou a mojou vonkajšou motiváciou je ich vlastná motivácia robiť pokroky. Avšak, mojím očakávaním je pomôcť aj takým študentom, ktorí by chceli niečo robiť, ale majú problém dotiahnuť veci do konca. Študentom, ktorí toho pred programom možno poskúšali veľa, ale nikdy to úspešne nedotiahli do konca. DofE im na to ponúka ideálny priestor a motiváciu. V podstate im vraví “poďme to spolu dokončiť”, a tým to napĺňa aj mňa.

ČO VÁS NA DofE BAVÍ?

Všeobecne rada pracujem s mladými ľuďmi. Mám rada Dofákov, ktorí majú ambície, ale veľmi rada si ako Vedúca vyberám aj zakríknutejších študentov. Pre nich má DofE ďalší zmysel. Účasť v programe ich akoby vytiahne z tej ich škatuľky. Pre mňa je to satisfakcia vidieť, že aj takýto človek sa dokáže niekam posunúť. 

A samozrejme ma bavia expedície, pretože tam už idú iba tí Dofáci, ktorí program dovtedy vydržia. Zo začiatku to bola asi polovica našich účastníkov, no v súčasnosti je počet dokončených Dofákov každým rokom vyšší. Dofáci už vedia, čo od DofE očakávať a dokážu sa asi lepšie navzájom namotivovať. 

NA AKÉ PRÍBEHY STE HRDÁ?

Zo všetkého najviac som bola hrdá na Paťa, ktorý si robil striebro, ale bol celkom nezodpovedný a to striebro nedokončil. Aj keď už vedel, že úroveň nedokončí, na expedíciu išiel len preto, aby ich v tíme nebolo málo a ostatní mohli úspešne striebornú úroveň dokončiť. 

Okrem toho obdivujem Dofáčku z našej úplne prvej expedície. Citlivé dievča, ktoré sa bálo všetkého a malo asi meter päťdesiat. Rozplakala sa pri pohľade na zmrzlinárske auto. Nakoniec sme zistili, že sa bojí zmrzlinárov. Už po prvých desiatich minútach to chcela vzdať, ale nakoniec to všetko zvládla a je to hrdinka našej prvej expedície. 

Otužoval počas lockdownu v Liptovskej Mare. Pomáhal s písaním grantov pri rekonštrukcii historickej veže gymnázia. Matúš Grieš je jedným z mladých ľudí, ktorí oslávia získanie významného ocenenia Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE) na špeciálnej online ceremónii už vo štvrtok 4. novembra.

Môže partia stredoškolákov získať grant a spustiť rekonštrukciu historickej veže gymnázia? Môže. Stačí ak sa stretne správna kombinácia ľudí s plánom, rôznymi schopnosťami a túžbou mať miesto, na ktorom sa môžu venovať umeniu. 

Ale pekne od začiatku. Matúš Grieš je študentom Gymnázia M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Spolu so svojimi kamarátmi sa zapojil do programu DofE a v rámci dobrovoľníctva sa pustili do neľahkej úlohy - skúsiť oživiť ikonickú vežu svojej školy.

Od grantu až po architekta

“Baví ma hudba a spolu so spolužiakmi sme si povedali, že počas plnenia DofE skúsime oživiť priestor na našej škole, kde sa budeme môcť venovať umeleckým predmetom, ako hudba, maľovanie a podobne.”

Založili si malý projektový tím, rozdelili si úlohy a začali pracovať na rekonštrukcii priestoru. A nezastavila ich ani korona ani zatvorená škola. “Ja som sa začal venovať písaniu grantov. Ďalší člen tímu si napríklad zobral na starosť komunikáciu s architektom a začali sme riešiť ako by priestor mohol vyzerať,“ opisuje začiatky. Študentom sa však podaril husársky kúsok a na rekonštrukciu získali grant od Nadácie Tesco.

Aj počas korony sa dajú robiť veľké veci

”Dobrovoľníctvo v DofE ma naučilo veľa. Napríklad písať tie granty. Nikdy v živote som to nerobil, ale našiel som spôsob ako na to. Podarilo sa nám získať hneď druhý a ešte čakáme na výsledky ďalších.” 

Za ďalší prínos DofE pokladá to, že spoznal skvelých mladých ľudí, ktorí mali drive meniť veci. “Vedeli sme sa podporiť, povzbudiť a doplniť. Aj počas korony mi to dalo pravidelný kontakt s kamarátmi a navzájom sme sa motivovali k tomu, aby sme v práci pokračovali.” Všetko koordinovali online cez Zoom.

Program, ktorý mení životy

Matúš je jedným z vyše 1300 mladých ľudí, ktorí aj napriek lockdownu, karanténe a zatvoreným školám na sebe minulý rok systematicky pracovali. Športovali, rozvíjali svoj talent a pomáhali svojmu okoliu cez dobrovoľníctvo. Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu má viac ako 60-ročnú históriu a funguje vo vyše 130 krajinách sveta na troch úrovniach: bronz, striebro a zlato.

Komplexne rozvíja mladých ľudí, učiteľov a zlepšuje neformálne vzdelávanie. U nás je do programu zapojených vyše 200 škôl a viac ako tisíc učiteľov a dobrovoľníkov. Pomáha absolventom, ktorí sa hlásia na vysokú školu a zlatí absolventi vďaka charakterovým vlastnostiam, ktoré program rozvíja, vedia získať výhodu na trhu práce.

Kúpeľ v Lipovskej Mare? Žiadny problém

Matúš si vybral aj netradičný cieľ aj v športe: dýchanie a otužovanie podľa metódy Wim Hofa. “Chcel som počas DofE robiť aktivity, ktoré ma vždy lákali, ale nemal som na ne priestor.” DofE mu pomohlo vytvoriť si rutinu. Dnes už pravidelne začína svoje dni dýchacím cvičením, sprchuje sa studenou vodou a chodí otužovať aj do Liptovskej Mary. “Cítim sa silnejší, odolnejší a viem lepšie pracovať so stresom,” uzatvára študent.

Popolušku vám porozpráva v posunkovej reči, predvedie jazdu na jednokolesovom bicykli a urobí vyšpičkovanú prezentáciu v PowerPointe na počkanie. Toto všetko dokáže len 17-ročná Ema Horská, ktorá si za svoju vytrvalosť a cieľavedomosť preberá významné ocenenie Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). 

Keď sú dve kolesá nuda
“Najťažšie bolo nevzdávať sa, vstať a znova nasadnúť na tú jendokolku, aj keď som z nej predtým už desať krát spadla,” vysvetľuje študentka z Gymnázium Golianova v Nitre. Jej odhodlanie bolo silnejšie ako pochybnosti. Pridala navyše ďalšie vrstvy oblečenia, aby bolo menej cítiť dopady a pokračovala v krotení nevšedného dopravného prostriedku. Po dlhých hodinách tréningu sa jej podarilo odraziť sa, udržať rovnováhu a… zvládnuť svoju prvú cestu na jednokolesovom bicykli. 

Aj napriek tomu, že ju situácia s koronavírusom zavrela do garáže, nevzdala sa a vďaka silnej vnútornej motivácii dotiahla svoj cieľ do úspešného konca: naučila sa niečo nové. “Dve kolesá sú nuda, preto som si chcela dať naozajstnú výzvu a tou bolo to ťažšie ovládateľné jedno koleso.” Keď mala najväčšiu krízu motivácie, pozrela videá, v ktorých to ľudia zvládli, a to ju nakoplo urobiť ďalší krôčik.

Rozvoj s nádychom britskej tradície

Ema je jednou z vyše 1300 mladých ľudí, ktorí aj napriek lockdownu, karanténe a zatvoreným školám na sebe minulý rok systematicky pracovali. Športovali, rozvíjali svoj talent a pomáhali okoliu cez dobrovoľníctvo. 

Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu má viac ako 60-ročnú históriu a funguje vo vyše 130 krajinách sveta na troch úrovniach: bronz, striebro a zlato.

Komplexne rozvíja mladých ľudí, učiteľov a zlepšuje neformálne vzdelávanie. U nás je do programu zapojených vyše 200 škôl a viac ako tisíc učiteľov a dobrovoľníkov. Pomáha absolventom, ktorí sa hlásia na vysokú školu a zlatí absolventi, vedia získať výhodu na trhu práce vďaka charakterovým vlastnostiam.

Popoluška trochu inak

“Som hrdá na to, že mi program DofE pomohol viac sa zorganizovať a robiť na veciach systematickejšie. Vždy som bola dobrodružná povaha a DofE mi pomohlo skúsiť nové veci a dotiahnuť ich do konca.” vysvetľuje Ema Horská. Preto ani neprekvapí, že si za cieľ v talente vybrala Popolušku. Ale nie hocijakú. Naučila sa túto slávnu rozprávku v posunkovej reči. 

“Fascinuje ma tento jazyk,je to zase niečo iné a nové.” Začala sa učiť prvé znaky a každý týždeň pridávala ďalšie a ďalšie. Keďže bol lockdown, jej hlavným učiteľom bol YouTube, no pokroky konzultovala aj so svojim mentorom. 

PowerPoint je môj dobrý kamarát

Ema išla s kožou na trh aj v rámci plnenia dobrovoľníctva. Zapojila sa totiž do Ambasádorského programu, ktorý organizuje Národná kancelária DofE na Slovensku a pomáhala šíriť a zlepšovať DofE na gymnáziu, ktoré navštevuje. “Mala som problém prejaviť sa a hovoriť pred väčším publikom. Počas Ambasádorského programu som si to viackrát vyskúšala a zistila som, že to nie je taký strašiak, ako som si myslela,” hovorí.  “A veľmi som sa zlepšila v príprave Powerpoint prezentácii, ktoré sme tam často skúšali,” dodáva so smiechom. Jej príbeh zďaleka nekončí, Ema Horská totiž začala plniť program DofE na zlatej úrovni. Určite ešte o nej budeme počuť.

Jeho album “Dan vs. The World“ prekročil na Spotify 2 milóny prehratí. Pesnička Skyfall sa dostala do Spotify playlists. Medzitým stihol modrý pás v karate a rozdať kopu dobra ako dobrovoľník. Toto všetko dokázal len 19-ročný Daniel Meitner a za svoju vytrvalosť a cieľavedomosť si preberá významné ocenenie Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (v skratke DofE). 

Si čerstvý strieborný absolvent programu DofE. V časti talent si sa rozhodol venovať hudbe. O čo išlo? 

Dlhšie sa venujem tvoreniu hudby a v DofE som si dal za cieľ, vypracovať sa tak, aby mala aspoň jedna moja pesnička cez milión prehratí na platforme Spotify. Predtým ako som začal na tom pracovať bolo moje maximum niečo cez 210 tisíc. 

Tvoj album “Dan vs. The World“ prekročil na 2 milóny prehratí. Tvoja pesnička Skyfall sa dostala do Spotify playlistu. Mesačne Ťa na tejto platforme počúva skoro 130 tisíc ľudí. Ako sa toto podarí maturantovi z Košíc? 

Hudba ma vždy bavila a teraz som si vďaka DofE vytvoril priestor na to, aby som skúsil niečo nové a aby som sa tomu venoval viac a systematickejšie. Na začiatku mi veľmi pomohli v šírení mojej hudby kamaráti a komunita, v ktorej sa pohybujem. Páčila sa im moja tvorba. Zdieľali ju a posúvali aj medzi svojich známych. A vytvorila sa akási chobotnica, ktorá šírila a doteraz šíri moju hudbu.  

Tvoje texty sú veľmi osobné, hudba naozaj rôznorodá. Vieš nám priblížiť ako vyzerá tvoja tvorba? 

Nazval by som to hudobné inžinierstvo. Sám si píšem texty, nahrávam vokály, mixujem a mastrujem všetky pesničky sám. Zvládam to vo svojej detskej izbe. Hudbe sa venujem už viac ako tri roky. Začal som tvorením remixov a dubstepu a vyvrcholilo to až do tohto.  

Ako Ti pomohlo na tvojej ceste DofE? 

V prvom rade mi DofE dalo výzvu. Bola to hodená rukavica k tomu, aby to nebolo len také občasné tvorenie si hudby doma. Povedal som si, že sa skúsim prekonať, venovať tomu čas a zvýšiť šancu, že uspejem. DofE mi pomohlo v tom, aby som veci doťahoval do konca a bol vytrvalejší. 

Preberáš si medzinárodné ocenenie, tvoja hudba, ktorú tvoríš pod pseudonymom “DKNIGHT“ zasiahla obrovské počty ľudí. Ako sa cítiš? 

Som na seba v istom slova zmysle pyšný. Mám šťastie, že mám okolo seba kamarátov a komunitu, ktorí ma podporili. Na mojich albumoch je tiež mix žánrov, každý si nájde to svoje. Hocičo od rapu, až po lofi na najnovšom albume. Baví ma to a som rád, že oslovuje aj široké množstvo ľudí. V dnešnej dobe sa najviac sústredím na žáner “Drill“ a to s interpretom Yanyy, pre ktorého produkujem pesničky. Fanúšikovia sa majú na čo tešiť, lebo také niečo na slovenskej scéne zatiaľ nebolo.   

Tvoj posledný album Dan vs. Dan má zaujímavý cover. Ako vznikol? 

Inšpirovalo ma anime Tokyo Ghoul, ktoré som pozeral a cover vytvoril jeden kamarát z Brazílie, ktorý sa venuje kresleniu. Dal som mu svoje nápady a skončili sme pri tomto. Celý tento album sa nesie v myšlienke, že ja som svojím najväčším súperom. Že na ceste k tomu, aby som sa niekam dostal sa musím vysporiadať hlavne so sebou. 

Máš 19 rokov, čaká Ťa maturita. Ale posledný rok bol neštandardný pre všetkých. Ako si vlastne prežíval koronu?

 Na začiatku som bol čiastočne rád, že sa všetko kvázi pozastavilo aspoň na chvíľu, nečakal som však, že z toho bude až taká veľká vec. Hovoril som si, že sa mi aj zíde nejaká tá prestávka. Ale časom ma to omrzelo. Dochádzali mi nápady, ako vyplniť čas a čo robiť.  

Čo Ti pomohlo? 

Jednoznačne hudba. Bolo to pre mňa veľké plus. Pomohla mi vyjadriť sa, ukázať a vidieť  seba v inom svetle. 

Prečo si sa vlastne zapojil do DofE a čo Ti DofE dalo? 

Motivovalo ma, že získanie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu mi môže pomôcť, keď sa budem hlásiť na vysokú školu, keďže by som chcel ísť študovať ekonomický smer do zahraničia. A páčilo sa mi, že mi to dá aj takú rôznorodosť. Dobrovoľníctvo bolo výborné v tom, vyskúšať si robiť dobro. Mojím cieľom v športe bolo karate, a to mi pomohlo v tom, že som sa hýbal. Kopa ľudí sa sťažovala, že nemá fyzickú aktivitu a tvária sa, že nemajú čo robiť. Ja som bol naopak rád, keď si viem zmysluplne vyplniť čas. DofE mi dalo možnosť stráviť ho veľmi rôznorodo a s jasným cieľom.  

Významnú úlohu pri plnení cieľov majú v tomto programe aj učitelia. Pomohla Ti v napĺňaní cieľov aj tvoja DofE vedúca? 

Áno, naša pani učiteľka Renáta Kuchtiaková mi bola veľkou oporou a veľmi mi pomohla na začiatku nastaviť si ciele, ako aj počas celého plnenia DofE.

Koordinátorka DofE na Gymnáziu Jána Adama Raymana v Prešove, Zuzana Petrovská, si na programe cení všeobecný rozvoj, ale aj implicitné zlepšovanie mäkkých zručností Dofákov: „Aj keď sa v dnešnej dobe kladie dôraz na mäkké zručnosti, v DofE to robia tak nenápadne a zároveň organizovane.”

Zuzana na škole vyučuje anglický jazyk, ako aj väčšina jej kolegov a kolegýň zapojených na škole do DofE. Zo začiatku si totižto všetci program spájali s angličtinou. Teraz už však vedia, že to tak nie je a aj učitelia iných predmetov sa môžu plnohodnotne zapojiť do DofE. 

Iniciatívna mládež

Niekedy sa stane, že program DofE na školu neprinesú členovia samotnej inštitúcie, ale študenti či absolventi. Podobne to bolo aj v prípade Gymnázia Jána Adama Raymana v Prešove. „Trošku nás podpichla bývalá študentka. Nakoľko je pre nás spolupráca s absolventmi veľmi vzácna, cítila som zodpovednosť, že by sme to na jej podnet mali skúsiť.” Naštastie, Zuzana mala kolegyňu a kolegu, ktorí boli ochotní sa zapojiť spolu s ňou. Podporila ich aj pani riaditeľka, a tak do toho išli. „Určite neľutujeme, že sme sa zapojili. Toto je náš tretí rok, čiže sme stále v DofE ešte takí čerství, ale tešíme sa na nadchádzajúce roky v programe,“ vraví.

Iniciatívni kolegovia

„Som Koordinátorkou aj Vedúcou, ale stále hovorím, že sa ako Koordinátorka necítim.” Je to tým, že sú na škole v súčasnosti štyri Vedúce a každá si svoju úlohu plní veľmi zodpovedne a prirodzene. „Ich iniciatíva mi veľmi pomáha,“ vyjadruje sa Zuzana. Samozrejme si všetko stráži pod kontrolou a dohliada na celý priebeh, ale keby jej náhodou niečo ušlo, kolegovia ju milo upozornia. „Veľmi si cením, že mám takých skvelých kolegov, s ktorými sa výborne spolupracuje.“ Ako vedúca robí to isté, čo všetci ostatní vedúci: „Pomáham s nastavovaním cieľov, kontrolou ORB, povzbudzujem a motivujem Dofákov.“

Ešte bližšie k študentom

Ako angličtinárka je už zvyknutá s mladými komunikovať o všetkom, ale práve DofE jej to umožňuje ešte viac: „Môžem študentov spoznať aj z inej strany. To je pre mňa najväčšie plus, je to také osobnejšie. Navyše môžu lepšie spoznať aj oni nás.“ Okrem toho je Koordinátorka Zuzana veľmi rada, že zapojenie sa do programu dá každému niečo do života, bez ohľadu na to, či z neho nakoniec bude úspešný absolvent tohto programu. „Každý si z toho určite niečo odnesie a niektorí sa možno vrátia neskôr,“ hovorí s nádejou.

Pre každého sú výzvy individuálne

Pri otázke, či je na nejaký príbeh hrdá, sa Zuzana na chvíľu zamyslí: „Asi na túto otázku nemám odpoveď.” Potom dodáva: “Už som sa nad tým zamýšľala aj pred tým, ale tie ciele sú individuálne pre každého z Dofákov.” Napríklad, pre niekoho môže byť veľa zabehnúť 5 km a niekomu sa aj 25 km zdá málo. „Je veľa vecí, ktoré si vážim, ale asi je to skôr individuálne.“ Každý z nás je iný a mládež tiež. Majú rôzne osudy a príbehy, preto je ťažké vypichnúť jeden konkrétny príbeh. „Každý z nás má potenciál uspieť, len je potrebné si zvoliť ten správny cieľ, aby človek nestratil motiváciu,“ odkazuje všetkým z nás.

Prínos programu pre Dofákov

Aj keď Koordinátorka Zuzana nemá nič proti prírode, nie je si istá, či by ju niekto dostal na noc do lesa: „Ja osobne by som asi DofE nedokončila kvôli expedícii.” Dofáci to však hravo zvládajú, a aj preto ich nesmierne obdivuje. Naozaj sa jej páči, že robia každodenné aktivity a popri tom sa zlepšujú vo všetkom. „Učia sa riešiť problémy, hľadať si mentorov,“ vymenováva konkrétne príklady, „získavajú schopnosť organizovať si čas, musia sa zamyslieť nad sebou, ale aj nad medziľudskými vzťahmi, ktoré majú. Aj keď sa v dnešnej dobe kladie dôraz na mäkké zručnosti, v DofE to robia tak nenápadne a zároveň organizovane,“ dopĺňa.

DofE Pikoška

Keby sa mohla Zuzana zúčastniť DofE, vybrala by si nasledovné aktivity:

Talent - folklórny tanec (naučiť sa tance z regiónu Šariš)

Šport - hádzaná

Dobrovoľníctvo - aktivity s ľuďmi, inklinovala by skôr k starším

Autor: Alexandra Galetová
Editor: Simona Lučkaničová

Znovu vám prinášame príbehy DofE učiteľov a pracovníkov s mládežou z celého Slovenska. Dnes vám predstavíme učiteľku nemeckého jazyka a občianskej náuky z Gymnázia Antona Bernoláka v Senci, Luciu Nemečkovú. Práca s mládežou je jej blízka aj mimo vyučovania. Už mnoho rokov je koordinátorkou žiackej školskej rady a od roku 2016 koordinuje DofE na svojej škole.

PREČO STE SA ZAPOJILI DO DofE?

Keď sa prvý rok DofE rozširovalo po celom Slovensku, navštívil nás Miloš, riaditeľ DofE. Jeho inšpiratívna osobnosť a zanietenie ma presvedčili, že DofE je ako stvorené pre našu školu. Prvým impulzom bola dôvera v program, ktorý má dlhoročnú tradíciu a jasne dané pravidlá. Zároveň sa mi pozdávala premyslenosť, komplexnosť tohto programu a jeho vplyv na rozvoj mladých ľudí a ich osobnosť. 

DofE ma stále dokáže prekvapiť niečím novým. Nestagnuje a od roku 2016 prináša mne, škole aj študentom stále nejaké inovácie a príležitosti na rozvoj, napríklad možnosť zapojiť sa do rozvojového programu pre učiteľov a riaditeľov tzv. Diamantová cena DofE. Pomáha mi rásť nielen osobnostne, ale aj profesne a neustále plní moje očakávania. 

ČO MÁTE NA DofE RADA?

DofE vďačím za to, že ma po akomsi kritickom období v učiteľskom svete znovu naštartovalo. Jedná sa o zmenu či posun od pracovnej rutiny učiteľky. Som hlavne Koordinátorkou programu, takže k mojej náplni práce patrí aj komunikácia s Národnou kanceláriou, Vedúcimi a Expedičákmi či mentormi z biznisu. 

Okrem toho som Vedúcou niekoľkých bronzových a strieborných Dofákov. Teším sa, že vďaka rozhovorom s našimi študentmi o ich DofE aktivitách, sa o nich dozvedám kadejaké zaujímavosti a hlavne ich lepšie spoznávam. Keď viem, čomu sa venovali v detstve, po čom túžia a čo by chceli zažiť, je vzťah medzi nami omnoho osobnejší. Neskromne verím tomu, že ich dokážem úprimne povzbudiť a motivovať k lepším výkonom, keď si to situácia vyžaduje. 

NA AKÉ PRÍBEHY STE HRDÁ?

Mám teraz prvú Ambasádorku, Peťu (na fotke). Je to skvelý pocit, keď sa z vašej žiačky stane ešte počas štúdia kolegyňa. Sme v rovnocennom vzťahu a snažím sa ju brať ako členku môjho DofE tímu. Vidím, ako veľmi si to váži a ako ju Ambasádorský program posúva vpred. Peťa chce byť učiteľkou. Osobnostné vlohy na to mala už pred tým, ale DofE jej dodalo viac sebavedomia a utvrdilo ju v jej smerovaní a v tom, v čom je dobrá. Pomohlo jej v zručnostiach a stal sa z nej “hotový” človek. Najlepšie tento rozvoj vidieť na Dofákoch, ktorí už absolvovali minimálne bronzovú úroveň. 

AKO VNÍMATE DofE ZO SÚKROMNEJ PERSPEKTÍVY?

Som matkou dvoch synov a obaja chodia na Gymnázium Antona Bernoláka v Senci, kde učím. Z pohľadu rodiča to hodnotím ako mimoriadne vhodný program pre mladých ľudí. Starší syn absolvoval bronzovú úroveň a má vďaka DofE nezabudnuteľné zážitky z Expedícií, veľa sa počas programu naučil a potrénoval si cieľavedomosť. Napriek tomu, že striebornú úroveň nedokončil, Expedície sa zúčastnil a ukázal svoj tímový charakter. Posledný deň pomohol jednej Dofáčke s ruksakom a požičal jej svoje šľapky, v ktorých dokráčala zvyšok expedície.

Určite by som každému rodičovi odporúčala, aby sa s DofE programom oboznámil a povzbudil svoje dieťa pustiť sa do toho, objaviť a challengovať samého seba.

„Som rada, že nie sme tlačení do kúta žiadnymi rigidnými štruktúrami, s nikým nie sme porovnávaní a nemusíme sa snažiť nasilu naplniť nejaké kvóty,” nadšene vraví Koordinátorka DofE Mária Valentová, pôsobiaca na Škole pre mimoriadne nadané deti a Gymnáziu. Na škole vyučuje dejepis, občiansku náuku a etickú výchovu. Do programu DofE je zapojená od školského roku 2016/2017.

Hmlisté začiatky

Nie všetky začiatky bývajú jednoznačné. Príkladom toho sú aj prvé skúsenosti Koordinátorky Márie Valentovej zo ŠpMNDaG-u: „Pravdou je, že mi to spolu s jednou kolegyňou bolo zverené vedením. O programe sme veľa nevedeli, skôr to bol iba taký pokus, či to deti popri našom školskom Aprogen programe zvládnu.” S kolegyňou neboli zo začiatku veľmi optimistické a oboznamovanie sa s celým programom bolo sprvu ťažšie. Prvý a najväčší zlom nastal určite po prvom školení, ktoré mali s Milošom Ondrášikom, spoluzakladateľom DofE na Slovensku na jeseň 2016: „S postupom času po školeniach sme DofE lepšie spoznali a pochopili sme, že je to úžasný program s prínosom nielen pre deti ale aj pre nás.“ 

Reálny svet si vyžaduje praktickosť

Nakoľko bola Mária spočiatku skeptická, nemala od programu prvý rok skoro žiadne očakávania. Po rokoch však s istotou tvrdí, že je z programu nadšená: „Ako najväčší prínos vnímam tú konfrontáciu s reálnym svetom a jeho fungovaním.“ Človek potrebuje mať v živote víziu, ciele, naplánovať si progres a časovo si to celé zmenežovať. Preto sa tešia, že sa Dofáci v týchto aspektoch lepšia a sú tak pripravení na praktický život. Vďaka DofE sa nerozvíjajú iba akademicky, ale i sociálne a pragmaticky. „Nie je naším cieľom mať čo najviac absolventov programu, ale aby sa zapojení Dofáci posunuli presne týmto smerom,“ dodáva.

Neformálna komunikácia zbližuje

Koordinátorka Mária tvrdí, že ju na programe veľmi bavia neformálne vzťahy. Je to podľa nej úplne iný spôsob fungovania. Síce stále robí s kolegami a so študentami, ale vo viac priateľskej atmosfére. Komunikácia sa odlišuje a je to skvelé: „Nie sme tlačení do kúta žiadnymi rigidnými štruktúrami, s nikým nie sme porovnávaní a nemusíme sa snažiť nasilu naplniť nejaké kvóty.“ Gro programu je o individuálnom chcení a motivácii jednotlivcov, čo je príjemná zmena. Nikto nikoho do ničoho netlačí. „Baví ma na tom tá práca s Dofákmi, byť im mentorom na ceste spoznávania sa.“ Je pre ňu radosť ich vidieť zamýšľať sa nad sebou a posúvať sa vpred popri tom, ako si plnia svoje ciele a vízie.

Dofáci ju nechávajú v nemom úžase

Keď ide o ciele a vízie, Dofáci ich majú mnoho a sú naozaj rôznorodé. Máriu však necháva v úžase, keď si Dofáci dajú ako cieľ Spartan race alebo nejaké skautské výzvy. Okrem toho obdivuje tých Dofákov, ktorí sa učia jazyky ako japončina alebo kórejčina. „Majú moju úctu, pretože sú to náročné jazyky.“ Tiež je vždy hrdá na Dofákov, ktorí si sami naplánujú expedície: „Napríklad som veľmi hrdá na prvých zlatých, ktorí sa rozhodli urobiť expedíciu na strednom Slovensku a naozaj sa im to podarilo.“ Ďalej spomína terajšiu zlatú Dofáčku,  ktorá sa rozhodla ručne ušiť kroj z oblasti Liptovských Sliačov. Na záver ešte prezrádza: „Taktiež som veľmi hrdá na účastníkov, ktorých dobrovoľnícke aktivity boli zamerané na pomoc zdravotne znevýhodneným deťom. Som veľmi rada, keď to nie je len o venčení psíkov, ale aj o iných aktivitách,“ uzatvára.

DofE Pikoška

Keby sa mohla Mária zúčastniť DofE, vybrala by si nasledovné aktivity:

Talent - delegovanie úloh a práca s aplikáciami 

Šport - jóga 

Dobrovoľníctvo - aktivity spojené s učením - napríklad v škôlke alebo keramická dielňa 

Autor: Alexandra Galetová
Editor: Simona Lučkaničová

Koordinátorka Martina Vranikovičová vníma program nasledovne: „DofE je podľa mňa taká kalokagatia v praxi - harmonický súlad fyzickej a duchovnej stránky človeka.” 

Na Gymnáziu Angely Merici v Trnave, kde pôsobí aj Martina Vranikovičová, učiteľka francúzskeho jazyka, občianskej náuky a finančnej gramotnosti, im záleží aj na sociálnych zručnostiach mládeže. Popri práci učiteľky sa Martina vo voľnom čase venuje aktivitám spätým s DofE a zastáva rolu DofE Koordinátorky na tejto škole. 

Dofáci v tom nie sú sami

Martina Vranikovičová sa do DofE zapojila už pred šiestimi rokmi. No aby v tom čerstvo nových Dofákov nenechala samých, rozhodla sa neoficiálne si program vyskúšať na vlastnej koži. Spolu s nimi si určila ciele vo všetkých troch oblastiach a vytrvalo na nich pracovala: „Aj vďaka tomu teraz dokážem svoje skúsenosti so študentami zdieľať ako s rovnocennými.” 

Rovnováha, ktorá raz pohne svetom 

DofE je podľa Martiny taká kalokagatia v praxi - harmonický súlad fyzickej a duchovnej stránky človeka. „Pre mňa je vyrovnanosť v rozvoji výzvou na celý život a DofE je program, ktorý som ja sama vždy hľadala. Osobne mám pocit, že v niektorých veciach idem do extrémov a rozvíjam sa skôr jednostranne,” pritom si myslí, že by sa radšej mala rozvíjať na viacerých frontoch. Okrem toho ju veľmi oslovil podnet, že podporou detí koniec koncov zlepšuje aj svet ako taký: „Mladí sa dajú ohýbať, sú tvarovateľný materiál a potom pohnú nielen so sebou, ale aj so svetom.” 

Výzvy a ciele

Martina si rada dáva výzvy a toto je výzva pre ňu, aj pre študentov. Venovať sa Dofe si vyžaduje čas a organizáciu aktivít aj navyše, pomimo školské aktivity: „Preto dúfam, že môj voľný čas venovaný Dofákom je naplno zúročený - napríklad, že sa Dofákom ich vlastné výzvy páčia.” Je to pre ňu výzva s nimi udržať krok. „K tomu som tak trošku aj egoistka, lebo verím, že sa to dobro raz vráti všetkým, ktorí ho robia,” priznáva. Ako ona sama tvrdí: „Niekto seje a druhý žne,” s tým sa musíme zmieriť. No učiteľka Martina má nádej, že raz bude žiť v lepšom svete. 

Spoznávanie v inom kontexte

Martina je Koordinátorkou, Vedúcou a Expedičáčkou, niekedy zastúpi aj rolu Expedičnej Hodnotiteľky. Má skupinky Dofákov, ktorým pomáha určovať si ciele, kontroluje ich a motivuje, ale nie je na všetko sama. Do DofE je zapojené celé vedenie školy, dokonca aj pani riaditeľka. „Spolu chodíme na expedície a tvoríme výborný tím,” je to motivujúce, že aj niekto na taktomto poste nemá problém ísť so žiakmi na expedíciu a dokáže si to užiť. „Vďaka tomu sa aj lepšie spoznáme, medzi sebou či so študentami. Myslím si, že je to zriedkavosť a o to viac si to aj ja, aj žiaci ceníme.”

Všetci si zaslúžia obdiv

Na záver rozhovoru Martina vrúcne hovorí: „Ďakujem všetkým, ktorí do toho idú,” aj Dofákom, aj Koordinátorom, Vedúcim, či mentorom, že sa neboja a skúšajú nové veci, prekonávajú sa. „Vždy je lepšie mať odvahu ako strach, ten nás dokáže ovládať, ale nabrať odvahu a dať si výzvu - to si zaslúži klobúk dolu.” 

DofE Pikoška

Keby sa mohla Martina zúčastniť DofE, vybrala by si nasledovné aktivity:

Talent - maľba alebo práca s hlinou, keramika

Šport - beh - maratón 

Dobrovoľníctvo - práca so starými ľuďmi

Autor: Alexandra Galetová
Editor: Simona Lučkaničová

„DofE mi prinieslo do života veľa uvedomenia, sebareflexie a krásnych zážitkov. Motivovalo aj mňa a dalo mi príležitosť na sebarozvoj,” s úsmevom konštatuje Erika Hrenáková. 

Erika je učiteľkou anglického a nemeckého jazyka na Gymnáziu v Považskej Bystrici a do DofE sa zapája ako Koordinátorka, Vedúca, Expedičáčka aj Hodnotiteľka už štvrtý rok. 

Druhý pokus zapojiť sa

Začiatky DofE u nich na škole však boli trošku zvláštne, priznáva. „Pôvodne s tým prišli študenti asi pred šiestimi rokmi. Aj napriek tomu, že vtedy program nebol na Slovensku tak rozšírený, zaujal ma. Bohužiaľ, vtedy sa to na škole neuchytilo.” O dva roky neskôr ju nové vedenie na škole požiadalo, či by sa mohla stať Koordinátorkou DofE. Nakoľko ju tento program veľmi oslovil už predtým, tejto správe sa nesmierne potešila. 

Nadšenia neubúda

A aj štyri roky neskôr Erike nadšenia neubúda. Jej očakávania sa plnia v najlepšom zmysle slova. „Program ich jednoznačne naplnil, ak dokonca aj nepredčil,” keďže sa neučia veľa iba Dofáci, ale aj ona sama.„DofE mi prinieslo do života veľa uvedomenia, sebareflexie a krásnych zážitkov. Motivovalo aj mňa a dalo mi príležitosť na sebarozvoj.” Navyše, DofE je dlhodobý a oveľa väčší projekt ako tie, s ktorými sa učitelia bežne stretávajú, takže sa človek neustále posúva vpred.

Nekonečný cyklus

V Erikinom prípade je to celoročná záležitosť: „od septembra, kedy máme nábor nových študentov, až po ďalší september, kedy si niektorí ešte stále dokončujú expedície.” Momentálne majú dvoch zlatých Dofákov v polovici programu, a ďalší piati plánujú robiť zlato. Okrem toho má napríklad na starosti školskú DofE nástenku alebozdieľa na sociálnych sieťach školy progres Dofákov v programe. „Sami sme všetci zvedaví, čo nám nadchádzajúci rok s DofE prinesie,” vraví Erika, ktorá stále vníma ich Dofe centrum ako relatívne mladé. 

Zmena perspektívy

Aj napriek tomu už zažila príbehy, ktoré s ňou rezonovali a pravdepodobne na ne nikdy nezabudne. Teraz počas pandémie ich bolo niekoľko, pri ktorých pookriala. Pandémia im totižto dala úplne iný rozmer. „Jedna Dofáčka kvôli pandémii nemohla osobne navštevovať domov dôchodcov, a tak im začala posielať rukou písané listy. Bolo to úžasné.” Dofáčka si dala veľmi záležať, občas priložila citát alebo text piesne, inokedy k tomu pribalila malý darček. Dôchodcovia jej odpisovali plní radosti a niektoré kontakty nezanikli ani po ukončení oficiálnej aktivity.

DofE totižto nie je iba rozvojový program neformálneho vzdelávania. DofE sú zážitky a skúsenosti na celý život. 

DofE Pikoška

Keby sa mohla Erika zúčastniť DofE, vybrala by si nasledovné aktivity:

Talent - kreslenie

Šport - lezenie (aj napriek rešpektu z výšky) alebo korčuľovanie 

Dobrovoľníctvo - práca s ľuďmi (starší ľudia, seniori alebo hendikepovaní)

Autor: Alexandra Galetová
Editor: Simona Lučkaničová

„Ja DofE dýcham, ja DofE žijem.” Slová, ktoré vychovávateľ z Centra voľného čas na Orgovánovej 5 v Košiciach, Marián Labovský, určite neberie na ľahkú váhu. Marián Labovský je Koordinátorom najväčšej slovenskej organizácie, ktorá ponúka DofE program. 

V tejto organizácii majú za sebou už vyše 50 DofE dobrodružných expedícií. Keby sa spočítali ich trasy, tak Marián spolu s kolegom prešli minimálne 4x celé Slovensko od východu na západ a vyšľapali toľko výškových metrov, koľko má Gerlachovský štít. Ich krédom je: „Tak, ako Dofáci zdraví a šťastní na expedíciu prichádzajú, tak sa v rovnakom alebo lepšom stave vrátia.”

Ako to všetko začalo

Marián s mládežou pracoval už dávno pred tým, ako sa zapojil do DofE. Okrem práce vychovávateľa založil Košický mládežnícky parlament a je garantom pre prácu s mládežou. Aj preto sa dá tvrdiť, že príležitosti pre mladých dokáže identifikovať a zhodnotiť. Ponuka zapojiť sa do DofE sa k nim dostala už v roku 2016, pri počiatkoch programu na Slovensku. Vyhodnotil ju ako príležitosť zaujímavú pre mládež, a tak sa zrodilo dnes najväčšie DofE centrum na Slovensku. 

Práca s mládežou je jeho poslaním

Na svoje začiatky s DofE spomína nasledovne: „Zo začiatku som DofE vnímal skôr ako nejaký skauting, no po nahliadnutí do hĺbky programu som pochopil, že to tak nie je. DofE je oveľa viac.” Po rokoch práce s mládežou sú preňho zážitky a pocity mladých ľudí dôležitejšie než jeho vlastné. „Viete, ja DofE dýcham, a DofE žijem,” dodáva. Toto motto sa odráža aj v rozsahu, akým sa do programu zapája, keďže zastáva všetky štyri dostupné pozície - Koordinátor, Vedúci, Expedičák, Hodnotiteľ; a bol už na viac ako 40 expedíciách. 

Okno do života Dofákov

Práve vďaka dobrodružným expedíciám človek vidí, ako sa z jednotlivcov na rovnakej expedícii stávajú partie, ktoré sa nakoniec stretávajú aj po rokoch. „Dokonca sa mi už stalo aj to, že mladí Dofáci chceli ísť na ďalšiu expedíciu už po týždni a volali ma, aby som sa k nim pridal.” Človek však nevidí, ako sa Dofáci menia iba na expedícii, ale počas celého programu. Keby mohol Marián robiť DofE, určite by išiel od bronzu po zlato, aby sa neukrátil o všetky tie zážitky.

Príbeh vrytý do srdca

No zážitky späté s DofE má aj teraz a na niektoré sa len tak nezabúda. Toto je jeden z nich: „Mali sme v programe zdravotne znevýhodnenú účastníčku, ktorá mala ísť na bronzovú expedíciu. Celý tím sa zjednotil a dal sily dokopy. Pomáhali jej odniesť veci a prispôsobili celé tempo, aby pre ňu nebolo príliš rýchle a únavné.” Dofáčka nakoniec úspešne splnila všetky podmienky expedície a získala bronzovú cenu. Toľko spolupatričnosti a empatie sa človeku vryje nielen do pamäti ale i do srdca. 

DofE Pikoška 

Keby sa Marián mohol zúčastniť DofE, vybral by si nasledovné aktivity:

Talent - hra na hudobný nástroj - gitara

Šport - potápanie 

Dobrovoľníctvo - ekologické aktivity - pestovanie a sadenie stromčekov, edukácia spoločnosti

Autor: Alexandra Galetová
Editor: Simona Lučkaničová

„Keď som bola študentkou, taktiež som sa zapájala do všetkých oblastí, ktoré DofE ponúka, ale ako súčasť rôznych krúžkov a mimoškolských aktivít,” spomína učiteľka telesnej výchovy, anglického a ruského jazyka na Gymnáziu Františka Švantnera na Novej Bani, Andrea Budinská.  

Začiatky v DofE

Napriek tomu, že je Koordinátorka a Vedúca DofE Andrea Budinská v programe len nováčikom, chytil ju za srdce a veľmi ju napĺňa. Škola sa do DofE zapojila z jej iniciatívy: „Do školy prišiel informačný email a ja som sa toho chytila, chcela som sa o DofE dozvedieť viac. To však bolo možno 3-4 roky dozadu. Vtedy ešte neboli vhodné podmienky a taká podpora, preto sme začali až v roku 2019.” Ona sama nabáda aj ostatné školy, ktoré tiež dlhšiu dobu rozmýšľajú nad zapojením sa do programu DofE, že na to nikdy nie je neskoro. 

Široký záber je v rozvoji dôležitý

Na DofE ju už v prvom maili zaujala všestrannosť programu. „Keď som bola študentkou, taktiež som sa zapájala do všetkých oblastí, ktoré DofE ponúka. V dnešnom svete sa síce zdá, že možností pre mladých ľudí je veľa, ale v skutočnosti sú často tlačení len do určitých koľají. DofE im pripomína, že záujmy sú rôznorodé a nemusia sa zameriavať len na jednu cestu,“ vraví.

Okrem toho vidí pestrosť aj vo svojej práci pre DofE: „Som Koordinátorka, Vedúca, Expedičáčka aj Hodnotiteľka.” To znamená, že zastáva všetky pre ňu momentálne dostupné pozície. „Je to všestranné, ale mám to rada, dáva mi to nadhľad. Už od začiatku som spoznávala všetky strany programu a rýchlejšie som pochopila, o čo v ňom ide,” dodáva.

DofE pre každého

Na ich škole je pri plnení programu DofE dôležitá dobrá komunikácia a kontakt so študentmi. Práve komorná a neformálna atmosféra im pomáha so zapojením žiakov do programu. Okrem toho zdôrazňuje Andrea aj fakt, že ani u nich nie je DofE len pre najlepších žiakov. „Páči sa mi, že sa u nás do DofE zapájajú nielen výborní študenti, ale aj tí, ktorí sú menej akademicky zameraní. Je to veľmi dobré, keďže samotné DofE stavia na tom, že je úplne pre všetkých, nie iba pre najlepších študentov.”

Rôznorodé záujmy študentov

Pestrosť DofE ilustruje aj na príkladoch svojich žiakov, ktorí sa venovali rôznym zaujímavým cieľom. Či už to bol chlapec, ktorý zabehol polmaratón, alebo kamaráti, ktorí sa rozhodli zveľadiť park a vytvoriť tým útočisko v prírode počas pandémie. „Program DofE nášho študenta inšpiroval, aby dal behu druhú šancu a začal trénovať. Nakoniec asi 22-krát zabehol okolo jazera, ktoré u nás máme a podarilo sa mu to,” vymenúva.

DofE Pikoška 

Keby sa mohla Andrea zúčastniť DofE, vybrala by si nasledovné aktivity:

Talent - Štrikovanie alebo hra na klavír

Šport - Beh

Dobrovoľníctvo - Vedúca DofE

Autor: Eliška Pastieriková
Editor: Alexandra Galetová, Simona Lučkaničová

„Naozaj má zmysel deti motivovať, aby sa zdokonaľovali vo všetkých smeroch. A vďaka DofE mám a oni majú na to vhodný priestor,” myslí si Miriam Frajtová, ktorá pôsobí ako Koordinátorka DofE už od roku 2016, čiže od počiatku programu na Slovensku. Na Gymnáziu Andreja Vrábla v Leviciach učí chémiu, matematiku a etickú výchovu.

Ako Koordinátorka sa najčastejšie stretáva s novými Dofákmi, pomáha im s nastavovaním cieľov a programom ich sprevádza. Okrem toho je však niekedy aj v role Expedičáčky, kedy bronzových Dofákov pripravuje a chodí s nimi na dobrodružnú expedíciu. 

DofE ju zblížilo so študentami

Do DofE sa zapojila, pretože ju oslovil fakt, že to nebol iba krátkodobý projekt na jeden rok a videla v ňom potenciál. „Pre deti je dôležité, aby sa mohli rozvíjať, ale aj komunikovať o svojich pocitoch. Práve preto učím etickú. A z rovnakých dôvodov som sa zapojila aj do programu. Myslím si totiž, že má zmysel deti motivovať, aby sa zdokonaľovali vo všetkých smeroch a vďaka DofE mám a oni majú na to vhodný priestor.” Miriam pripúšťa, že sa popri všetkej školskej byrokracii a úlohám aj nadrie a nie je to jednoduché, je nervózna alebo sa trošku nahnevá, ale ten výsledok vraj stojí za to.

Keď mladí Dofáci dospievajú

Na DofE ju najviac baví vidieť progres mladých Dofákov, „ako objavujú nové perspektívy, získavajú empatiu voči ostatným, ako sa z nich stávajú zodpovednejší a samostatnejší ľudia.“ V rozprávaní napríklad spomína príbeh jednej Dofáčky, na ktorej boli dospievanie a osobnostný rast veľmi badateľné. Program ju zocelil a počas Striebra už bola navonok  sebavedomejšia a spokojnejšia sama so sebou. Vidieť, že si zoberú jej rady k srdcu, naučia sa prijímať zodpovednosť a spolupracovať, je pre Miriam úžasný pocit. Presne takéto zmeny a progres Dofákov ju napĺňajú najviac a všetka tá drina potom stojí za to.

Príhody, ktoré vyčaria úsmev na tvári

Účasť v DofE jej však prináša aj množstvo vtipných zážitkov. Na jeden z nich nezabudne dodnes. Asi 6-členná skupina mala kvalifikačnú expedíciu z Richňavy na Počúvadlo cez Sitno: „Dostala som telefonát od rodinnej známej, že cestou videla skupinu mladých kráčať po ceste z Richňavy na Levice, čo je teda úplne opačný smer.” Skupinka sa nakoniec otočila, no zablúdila ešte jedenkrát a tak Dofákom 45-minútová cesta trvala asi dve hodiny. „Už je to u nás taká tradícia, nech ide výprava ktoroukoľvek trasou v tejto lokalite, aj napriek našim radám, vždy zablúdia,” dodáva. 

Aspoň, že sa v živote dokážu aj vďaka DofE nájsť. 

DofE Pikoška

Keby sa Miriam mohla zúčastniť DofE, vybrala by si nasledovné aktivity:

Talent - latinskoamerické tance

Šport - pilates 

Dobrovoľníctvo - aktivity s dôchodcami, aby im pomohla uveriť v to, že nie sú zbytoční

Autor: Alexandra Galetová
Editor: Simona Lučkaničová

„Vďaka DofE sme si v rodine sami začali dávať ciele a plníme ich. Veľakrát si hovoríme, kiežby bol podobný program, keď sme boli mladší,“ vraví učiteľka Anička Holubčíková zo Spojenej školy v Nižnej. V DofE momentálne zastáva asi všetky role, ktoré môže v rámci programu na škole mať. 

Zapojená všetkými spôsobmi

Anička je Vedúca, čiže sprevádza Dofákov na celej ich ceste a napríklad im pomáha so stanovením cieľov. Okrem toho je aj Expedičáčka a Koordinátorka, to znamená, že pomáha s prípravou a zúčastňuje sa expedícií alebo organizuje nábor účastníkov. Ako sama vraví, je toho dosť, ju to ale veľmi napĺňa. Pri otázke, či DofE splnilo jej očakávania, neváha ani sekundu: „Mne sa myšlienka DofE páčila už od začiatku, a myslím si, že DofE je ešte lepšie, ako som si predstavovala.” 

DofE má už aj doma

Okrem sprevádzania účastníkov programom DofE je svojím študentom Anička Holubčíková aj inšpiráciou a pozitívnym príkladom, pretože si taktiež stanovuje DofE ciele: „V rámci dobrovoľníctva sme začali obaja s manželom pracovať v komunitnom centre. Ja som síce športovkyňa, ale beh som nikdy nemala rada. Začali sme behať a teraz už tretí rok intenzívne pokračujeme. Tento rok máme novú aktivitu - otužovanie, s ktorou začíname v októbri.”

Rozvoj je súčasťou jej života

Aj ona sama sa rozvíja vďaka DofE a podotýka, že aj jej rodinu tento program spojil: „Vďaka DofE sme si v rodine začali dávať ciele a plníme ich. Veľakrát si hovoríme, kiežby bol podobný program, keď sme boli mladší..”  Všímajú si to aj jej žiaci, ktorí vyzdvihujú jej motiváciu, či nápomocnosť. Strieborný Dofák Maroš Papan, ktorému bola vedúcou, o nej povedal: „Je úprimná a veľmi mi pomohla na začiatku v základom usmernení či s výberom cieľov. Najviac ma inšpiruje v tom, že je športovo založená. Je to skrátka príjemný, motivujúci a dobrý človek.”

Mladým pomáha rozširovať svoje obzory

Anička Holubčíková cíti, že podpora mladých ľudí je jej poslanie. „Napríklad s dobrovoľníctvom by sami málokedy začali, ale vďaka DofE zistia, že to je možné, skúsia to, a majú možnosť vybrať si, čo by chceli robiť. Alebo niektorí športovo nadaní účastníci v rámci talentu začnú hrať na gitare a zistia že ich to vlastne veľmi baví.” Jediná vec, čo ju mrzí je, že sa do programu DofE nezapája viac detí. Vidí v ňom totiž obrovskú príležitosť na sebarozvoj, vznizk a utuženie priateľstiev či učenie sa nových vecí. 

Autor: Eliška Pastieriková
Editor: Alexandra Galetová, Simona Lučkaničová

“Myslím si, že nasledujúce storočie je naše,” hovorí 22-ročná zlatá absolventka Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE) Jana Hochel. Dôvod je jednoduchý: svet aj trh práce je hladný po mladých, vzdelaných ľuďoch, ktorí si vedia stanoviť a dosiahnuť svoje ciele. Aj v tom jej program DofE pomohol.  

Janka využíva všetky možnosti, ktoré doba prináša. Už ako dvanásťročná bola aktívna v detskom parlamente, absolvovala štipendijné pobyty napríklad v Amerike a v Španielsku. Vždy bola obklopená akčnými ľuďmi a ona sama sa medzi nich zaraďuje. Práve to, že absolvovala bronzovú, striebnú aj zlatú úroveň DofE jej dalo priestor zastať a premýšľať, čomu a s akou intenzitou sa chce venovať.  

„DofE mi dalo veľa. Spätne vidím, aké dôležité bolo stanoviť si konkrétne ciele a následne na nich systematicky pracovať. Dalo mi to najmä priestor rozmýšľať o tom, na čom skutočne záleží. Postupne sa vykryštalizovalo, čo by mohlo mať význam pre moju budúcnosť,” vysvetľuje.  

Päť jazykov kým skončím vysokú? Hračka!

Príkladom toho je rozvoj v oblasti talentu. Tu mala cieľ jasný od začiatku - naučiť sa jazyk a  investovať tým do svojej budúcnosti. Vybrala si španielčinu, ktorú pilovala na všetkých troch úrovniach DofE. Vďaka tomu stretla aj veľa jazykových nadšencov a začala sa učiť navyše aj po mandarínsky a francúzsky. A cieľ má jasný: do konca vysokoškolského štúdia rozprávať poriadne 5 jazykmi.      

Ocenenie, ktoré dáva výhodu. Aj počas korony

Podľa prieskumu medzi slovenskými absolventmi je prínosom programu osvojenie si vytrvalosti, cítia sa tiež byť viac sebaistí a pozitívnejšie hľadia na svoju budúcnosť. Súhlasí aj Jana. „DofE mi dáva konkurenčnú výhodu”. Ilustruje to na tom, ako si počas obdobia pandémie korony na jar hľadala stáž a posielala životopis, kde komunikovala DofE aj bohaté aktivity, ktoré má za sebou. „Hneď mi volali, že ma berú a nemusím chodiť ani na pohovor. Prístup k človeku je iný, ušetrí to veľa stresu,” vysvetľuje druháčka na britskej univerzite Cambridge, kde študuje odbor Krajinná ekonómia. Ide o mix práva, ekonómie, podnikania a životného prostredia,-v rámci ktorých pripravovala aj prácu o budúcnosti panelákov na Slovensku a vo svete.

Okrem iného je čerstvá držiteľka Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu aj prezidentkou študentskej únie na Cambridge, stážovala v inovatívnom startupe v Londýne či v HB Reavis na Slovensku.  

Na zlato dosiahne len zlomok

Janka dnes patrí medzi 3 percentá mladých ľudí na svete, čo svoje ťaženie dotiahnu až do úspešného cieľa. DofE je medzinárodný vzdelávací program, do ktorého sa ročne zapája vyše 1,3 milióna mladých ľudí v 130 krajinách sveta. Na Slovensku bolo v minulom školskom roku do DofE zapojených vyše 3600 účastníkov, skoro 1000 učiteľov a viac ako 180 škôl. Mladý človek, ktorý chce cenu získať, musí na sebe vytrvalo pracovať aspoň 6 mesiacov a prekonať štyri výzvy. Rozvíjať svoj talent, športovať, angažovať sa ako dobrovoľník a na zvládnuť dobrodružnú expedíciu.  

„Mozog”, ktorý sa chce vrátiť

Ak Jane položíte otázku, či sa chce vrátiť na Slovensko, odpovedá rýchlo a presvedčivo: “Áno. Som otvorená práci v súkromnom sektore ale aj v štátnej správe,” vysvetľuje Slovenka, ktorá sa napríklad v rámci športu počas DofE venovala historickému šermu, joge a dokonca aj vzdušnej akrobacii. 

Dvadsaťročná Bratislavčanka Anna Vrtiaková je dnes študentkou prestížnej univerzity v Rotterdame. Dostala sa tam aj vďaka účasti v rozvojovom programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE), v ktorom získala najvyššiu zlatú úroveň. Takýto úspech sa podarí len 3% zapojených mladých ľudí na celom svete. “Od malička sa rada prekonávam. Aj preto som si zvolila náročné ciele v programe DofE. Nech to stojí za to,” vraví úspešná Dofáčka, ktorá sa tak skoro dva roky aktívne a pravidelne okrem iného venovala šachu či príprave na triatlon. Svoje ambiciózne ciele plnila napriek nečakanej chorobe - mononukleóze.  

Anna patrí medzi 35 nových úspešných zlatých absolventov programu DofE. Tento rok tak dokopy aj napriek korone úspešne ukončilo program DofE a jeho tri úrovne - bronzovú, striebornú a zlatú - vyše 1400 mladých ľudí z celého Slovenska.  

Ich výkony ocenil v pondelok 26. októbra 2020 počas online DofE ceremónie napríklad britský princ Edward či prezidentka Zuzana Čaputová.  

Rodinný šport

“Šach ma naučil hrávať môj ocino. Mala som asi sedem rokov,” začína svoje rozprávanie Anna. Po krátkom čase s ním však vyhrávala skoro každú partičku, a tak začala trénovať so šachovým trénerom. “Prvé majstrovstvá Slovenska som vyhrala v desiatich rokoch,” priznáva ostýchavo. Odvtedy sa Anna zúčastnila niekoľkých majstrovstiev Európy a sveta napríklad v Uruguaji, Taliansku, Nemecku či Lotyšsku.  

“V DofE som si dala za cieľ dostať sa do top 10 žien na Slovensku. Vyžaduje si to, samozrejme, množstvo tréningu, práce na slabých stránkach hry a hlavne veľa výhier na turnajoch,” vysvetľuje mladá študentka.  

Šach si Anna nevie vynachváliť, keďže podľa jej vlastných slov rozvíja strategické, logické, analytické, kreatívne myslenie a predstavivosť. “Kľúčom je myslieť často 5 či 10 krokov dopredu a počítať tak s možnou stratégiou súpera. Hrala som už tisíce partií, ale ešte nikdy sa mi nestalo, že by hra prebiehala rovnako,” vraví.  

Túžila som prekonať sa aj fyzicky

Síce bola Anna od malička športovo založená, šport robila skôr rekreačne. Až program DofE ju inšpiroval venovať sa športu pravidelne a s jasným cieľom, “S kamoškou, tiež Dofáčkou, sme si vybrali šprint triatlon - a teda odplávanie 750 metrov, odbicyklovanie 20 km a zabehnutie 5 km. Povedali sme si, že keď už ideme na DofE zlato, tak nech to stojí za to. A preto sme si v jednotlivých kategóriách nastavili tiež prísne časové ciele,” spomína.

A tak sa začali mesiace intenzívneho tréningu, ktorý zahŕňal všetky tri športy - plávanie, beh, bicykel a rôzne kondičné tréningy.  

Keď človek mieni a choroba mení

Po vyše roku prípravy a pilovania jednotlivých časov v športových disciplínach Annu prekvapili návaly únavy a vysoké horúčky. Následne jej bola diagnostikovaná mononukleóza, ktorá ju od aktívneho životného štýlu odstavila na neurčité dlhé obdobie.  

“Bola som veľmi nešťastná. Všetko moje úsilie bolo zrazu preč. Všetky športové výkony, ktoré som si vybudovala, aktivity, školské povinnosti, denný režim, sa jednoducho zamrazili. A ja som ležala nevládna v posteli s teplotami a bez akejkoľvek sily sa pohnúť,” spomína na náročné obdobie ambiciózna mladá študentka.  

Anna sa našťastie z choroby vyliečila pomerne rýchlo. Už po dvoch mesiacoch začínala opäť so športovými tréningami. “Mala som silnú vnútornú motiváciu dokončiť DofE a splniť si svoje stanované ciele. No už nikdy moje výkony neboli také, ako pred chorobou. Musela som sa omnoho viac šetriť,” vysvetľuje.  

Deň D

“Pred začatím pretekov som bol strašne nervózna. Skok do ľadovej vody ma však prefackal a už nebol priestor na myšlienky vlastného spochybňovania. Musela som makať,” hovorí.  

Septembrové triatlonové preteky nakoniec zvládla úspešne a za silného podporného potlesku rodiny a súperov. “Síce som do cieľa došla ako jedna z posledných, nevadilo mi to. Bola som šťastná, že som dostatočne zdravá na to, aby som sa ho vôbec mohla zúčastniť,” vraví s hrdosťou v hlase.  

Aj ja bojujem s nízkym sebavedomím

Napriek celosvetovým úspechom v šachu a mnohým ďalším aktivitám Anna o sebe často premýšľa prehnane kriticky a spochybňuje sa.“Spomienka na tento úspešný fyzický výkon mi však aj teraz pomáha zvýšiť sebavedomie a namotivovať sa do ďalších výziev,” priznáva  

“Celú túto DofE skúsenosť hodnotím ako nesmierne cennú pre svoj profesijný a osobný život. DofE ma naučilo lepšie plánovať a pracovať s časom. Čo však vnímam ako najväčší prínos je osobnostný rozvoj, ktorým som za tie dva roky prešla. Predtým som sa prehnane upriamovala na ciele, počítala som sekundy, body, akoby mi ušla vyššia pointa a radosť z mojich aktivít. Aj skrz choroby som si uvedomila, že úspech nie sú iba akési čísla, ale aj moje schopnosti. A že aj samotná cesta môže byť niekedy cieľ,” uzatvára úspešná absolventka zlatej úrovne DofE.

Autor: Simona Lučkaničová

Aneta Pecková z Gymnázia Angely Merici v Trnave dokázala, že aj mladý človek vie robiť veľké veci. Za 3 mesiace zorganizovala benefičný koncert pre školu. Nielen že naň prišlo vyše 500 ľudí, ale do kasičky sa po jeho skončení vyzbieralo vyše 800 eur pre školu. „Nikomu sa ani nesnívalo, že naša akcia bude mať taký úspech,“ s hrdosťou v hlase priznáva odvážna stredoškoláčka. Okrem toho Aneta hrala na klavíri, pravidelne cvičila a zdolala náročnú dobrodružnú expedíciu.    

Aneta Pecková patrí medzi vyše 1400 tohtoročných absolventov rozvojového programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).  

Kreatívna škola. Kreatívni študenti.  

Anetina škola má množstvo kreatívnych nápadov, no často jej chýbajú financie. A tak sa mladá šestnásťročná študentka rozhodla, že priloží ruku k dielu. „Veľa študentov chodí do školy na bicykli, no nemáme pre ne úložný priestor. Preto sme sa so spolužiačkou a našou pani učiteľkou rozhodli peniaze na tento projekt získať skutočne svojsky. Zorganizovať verejný benefičný koncert,“ opisuje začiatky náročnej úlohy.    

Tri mesiace tak aktívne každý deň pracovala na všetkom, čo si takéto veľké podujatie vyžaduje. Zabezpečenie programu, komunikácia s účinkujúcimi, logistika, scenár, občerstvenie, školské pečenie medovníčkov pre každého diváka, stánok s novým merchom školy, dobrovoľníci, propagácia. Dievčatá nič nenechali na náhodu.    

„Na škole sme to vyhlásili do rozhlasu, vytlačili sme plagáty, poslali na mesto, biskupský úrad, rozniesli ich po kostoloch v meste, dali žiakom, ktorí sú z okolia Trnavy, aby plagátiky posunuli najďalej, ako sa len dá,“ vymenúva. „Do poslednej chvíle sme však nevedeli, či od Arcibiskupského úradu dostaneme povolenie zorganizovať to v majestátnej katedrále Jána Krstiteľa. Aj keď sme mali plán B, boli to riadne nervy,“ spomína.    

„Chceli sme hlavne odprezentovať, akých šikovných a talentovaných študentov má naša škola,“ vraví Aneta. A tak sa v deň D na jednom javisku v nádhernej katedrále vystriedalo vyše 15 čísel. Spevácke zborové vystúpenia, klavírna hra, husle, priečna flauta a mnohé iné.  

Dievča činu    

Anetka sa spolu so svojou kamarátkou tiež chopila moderátorskej role. „Prvá veta pred takým veľkým publikom je vždy stresujúca. Pri nej najviac bije srdce. Každý ďalší vstup som dávala už s menšou trémou či adrenalínom v krvi. A ten posledný vstup si som si skutočne užila a usmievala sa od ucha k uchu,“ vysvetľuje stredoškoláčka.  

„Vedeli sme, že sme skutočne spravili maximum, čo sme mohli. A jednoducho to musí výjsť.“    

Úspech na seba nenechal dlho čakať.  

Nielen že katedrála úplne praskala vo švíkoch, a teda šikovných stredoškolákov si pozrelo vyše 500 ľudí. Navyše sa mladým slečnám podaril skutočne husársky kúsok. Z dobrovoľných príspevkov benefičného koncertu vyzbierali vyše 800 eur. „Nikto, spolužiaci, učitelia či vedenie nechceli veriť, koľko veľa peňazí sa nám podarilo vyzbierať! Bol to skutočne krásny pocit,“ vraví nadšene.  

„Už teraz sa neviem dočkať našej novej bicykliarne, verím, že pomôže desiatkam študentov na škole,“ dodáva.  

Plnou parou vpred  

Mladý človek, ktorý chce cenu získať, musí na sebe vytrvalo pracovať 6-18 mesiacov a prekonať štyri výzvy. Rozvíjať svoj talent, športovať, angažovať sa ako dobrovoľník a na záver zvládnuť dobrodružnú expedíciu.    

Anetka koncert organizovala v rámci DofE dobrovoľníctva.    

„Pre túto myšlienku sme sa nadchyli úplne na začiatku. A keďže to bolo súčasťou DofE, chcela som sa skutočne prekonať, urobiť pre úspech koncertu naozaj maximum, aby to bol najlepší event, aký kedy bol u nás na škole,“ hovorí odvážna Anetka, pre ktorú bol benefičný koncert prvým, ktorý na škole organizovala.  

„Táto skúsenosť ma skutočne posunula. Nielenže som si vytrénovala organizačné schopnosti. Naučila som sa, ako sa z maličkostí a veľa rôznorodých nápadov dá spraviť jeden celok a vo výsledku tak potešiť ľudí. Myslím, že sa mi to v živote celkom hodí. Vedieť sa zorientovať a neschaosiť,“ vraví.  

Anetka v rámci DofE tiež poctivo hrala na klavíri dve náročné skladby a pravidelne športovala v letocvični.  

„Všetko toto úsilie určite stálo za to! Vytrvalosť ísť si za svojimi cieľmi som si vytrvénovala na maximum. Jednoducho, všetko sa dá spraviť, keď sa chce. Ako napríklad naučiť sa na test o deň skôr, aby som mala na druhý deň viac času na svoje aktivity,“ zamýšľa sa nahlas úspešná absolventka rozvojového programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu.

Autor: Simona Lučkaničová

Diana Žalobínová, študentka z Cirkevnej spojenej školy sv. Cyrila a Metoda Humenné je príkladom obdivuhodnej vytrvalosti. Rozhodla sa pokoriť svoju náročnú diagnózu - cukrovku a začala na sebe vytrvalo pracovať. Tri mesiace pravidelne cvičila plank a trénovala kľuky. Zvládla tiež náročnú expedíciu po slovenských horách. Diana je jednou z tohtoročných vyše 1400 úspešných absolventov rozvojového programu DofE.  

Začínala som od nuly  

Diane cukrovku diagnostikovali, keď bola ešte školáčka. Aktívny život mladej slečny sa jej zrazu obrátil hore nohami. Aj z toho dôvodu k športu príliš neinklinovala. Zdolanie všetkých štyroch podmienok rozvojového programu DofE - šport, rozvoj talentu, dobrovoľníctvo a absolvovanie dobrodružnej expedície - tak pre ňu bolo výnimočne náročné.  

“Vedela som, že si kvôli mojej chorobe nemôžem zvoliť žiaden vytrvalostný alebo intenzívny tréning. A tak mi môj mentor poradil cvičenie planku a kľuky,” začína svoje rozprávanie študentka. “Zo začiatku som ledva vydržala 40 sekúnd a kľuk som nedala ani jeden. O to viac ma prekvapilo, ako krásne a rýchlo som sa zlepšovala. Po troch mesiacoch pravidelného tréningu sa mi skutočne podarilo v planku vydržať 2x 2 minúty a navyše zvládnuť 10 kľukov,” vymenúva študentka.  

Bola som odhodlaná prekonať sa  

V jeden moment si počas športovania Diana nešťastne narazila zápästie, čo jej znemožnilo niekoľko týždňov cvičiť. “Bola som z toho mierne frustrovaná. Nad vodou ma však držala chuť splniť si svoje DofE ciele, a tak som si povedala, že to jednoducho musím dokončiť, niet inej cesty,” vraví s obdivuhodnou motiváciou Diana. Po pár týždňoch sa tak opäť vrátila na žinienku a makala.  

Expedícia preverila kondičku  

Pravidelné tréningy Diane pomohli aj s celkovou fyzickou kondíciou a tak dobrodružnú DofE expedíciú, ktorá obnáša desiatky prejdených kilometrov a preplnené rupsaky na chrbtoch, zvládla bez problémov. “Na moje prekvapenie ma neboleli ani nohy či chrbát. Som na seba naozaj hrdá,” vraví nadšene  

Dnes Diana na šport nedá dopustiť. “Nikdy som nebola športový typ. Avšak odkedy som začala cvičiť a bola som na expedícii, pohyb sa stal mojou každodennou súčasťou. Skúsila som už aj jógu, pravidelne doma cvičím a strečujem. Dokonca ma expedícia natoľko uchvátila, že som začala chodiť na turistiky do prírody,” dodáva.  

Vďaka poézii teraz lepšie rozumie sama sebe  

V rámci rozvoja Dofe rozvoja talentu sa Diana venovala poézii. Tú kedysi písala veľmi intuitívne, podľa jej momentálnej nálady a inšpirácie.“V DofE som sa však musela tejto aktivite venovať pravidelne. Je veľký rozdiel písať sporadicky a bez konkrétneho cieľa, ako sadnúť si každý týždeň za stôl a vymyslieť zmysluplný obsah. Každý týždeň som skúsila inú lyrickú formu, inú skladbu rýmov, vybrala som si iný druhový útvar,” prezrádza kreatívna študentka. Motiváciu  hľadala v najmenších detailoch okolitého sveta.  

“Cítim ako sa mi zmenil pohľad na svet. Všade teraz vidím metafory; v prostredí okolo seba, ale aj v pocitoch.  Všetko mi do seba jednoducho zapadá. Môj mozog funguje úplne inak. A ja si akosi viac rozumiem,” zamýšľa sa nahlas.  

DofE ma posunulo  

Diana okrem športu a poézie tiež pravidelne dobrovoľne vypomáhala v materskej škôlke. “Vďaka tejto prvej skúsenosti s dobrovoľníctvom som teraz menej hanblivá, mám väčšiu trpezlivosť a viem určite lepšie komunikovať s deťmi či dospelými. Som za túto celú DofE skúsenosť veľmi vďačná. Dostala som tu príležitosť vyskúšať si nové zaujímavé aktivity, ku ktorým by som sa inak asi nikdy nedokopola, a prekonať sa,” uzatvára.

Autor: Simona Lučkaničová, Karolína Kiripolská

Adam Bahelka z Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého Trenčín prekonal samého seba! Pol roka aktívne makal na svojej kondičke, aby úspešne absolvoval Spartan Race. „Fyzicky ani silovo som sa k takýmto pretekom vôbec neblížil. Keď som prvýkrát počul o Spartan Race, pomyslel som si že ľudia, ktorí tam idú, sú úplní blázni. Myslím si to dodnes a teda asi aj ja som už jedným z nich,“ úsmevne priznáva stredoškolák. Okrem toho sa 19-ročný študent začal intenzívne venovať záchrane včiel na Slovensku, či zvládol náročnú expedíciu v lese.  

Adam patrí ku vyše 1400 tohtoročným úspešným absolventom rozvojového programu a Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). Tieto dni si preberie svoje strieborné ocenenie DofE.  

Asi som aj ja jeden z tých bláznov milujúcich challenge  

Každý mladý človek, ktorý chce získať významné ocenenie DofE si musí stanoviť cieľ v každej z troch oblastí - šport, rozvoj talentu a dobrovoľníctvo a absolvovať náročnú dobrodružnú expedíciu.  

Adamovým športovným cieľom tak bolo 6 mesiacov trénovať na súťaž Spartan Race. Predtým ako začal s prípravou hrával futbal. „Fyzicky ani silovo som sa k takýmto pretekom vôbec neblížil. Keď som prvýkrát počul o Spartan Race, pomyslel som si že ľudia, ktorí tam idú, sú úplní blázni. Myslím si to dodnes a teda asi aj ja som už jedným z nich,“ konštatuje Adam.  

Korona, nekorona! Ide sa cvičiť!

V zime začal cvičiť v posilňovni, lenže potom prišiel COVID-19. „Najskôr som bol stratený a nevedel som, ako sa mám pripravovať. Skúsil som ísť cvičiť von s kamošom. Na workoutovom ihrisku neďaleko môjho domova cvičievalo pár naozaj svalnytých chlapov. Keď som tam občas zašiel, so zmätením pozerali na moju štíhlu šľachovitú postavu,” priznáva Adam.  

“Ani ja sám som spočiatku nevedel, čo tam chcem robiť. Nepoznal som cviky, ktoré sa na workoutovom ihrisku cvičia. Ale nevzdal som sa. Vedel som, že to musím zvládnuť.  Niečo som odpozeral od tých chlapov, na niečo som prišiel sám. Už po chvíli som cítil veľký progres,” spomína Adam, ktorý si cvičenie nakoniec veľmi obľúbil a posilňoval tak často aj 4 krát týždenne.  

Deň D  

„Bál som sa, či to dám. Mal som pocit, že stále nie som dostatočne natrénovaný. Avšak ani raz ma nenapadlo to vzdať. Do cieľa som prišiel unavený, ubolený a s krvácajúcimi zodratými rukami, ale na konci som sa cítil úžasne. Ten pocit sa nedá opísať. Určite to stálo za polročné úsilie,“ dodáva úspešný absolvent, ktorý aj naďalej aktívne športuje.  

Včelami som bol úplne fascinovaný  

Adam už jednu úroveň DofE - tú bronzovú - má za sebou. Práve na slávnostnej ceremónii, počas ktorej si pred rokom prevzal svoje bronzové ocenenie DofE, sa od spolu-Dofáčky dozvedel o závažnej situácii včiel.  

“Zaujalo ma to natoľko, že hneď po dni cereménie som sa prihlásil na ďalšiu (striebornú) úroveň DofE a začal som sa priúčať včelárskemu remeslu,“ spomína.  

V Adamovej rodine nemali žiadneho včelára a ani žiadne poznatky o včelách. Preto jeho cesta začala najskôr cez knihy. „Najskôr som si o včelách veľa študoval. Neskôr som oslovil jednu včelárku, s ktorou som sa hodiny rozprával. Chcel som sa dozvedieť čo najviac informácií. Išli sme ku včelám, a videli sme celé úle a ich konštrukciu. Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Videl som kde sa liahnu trúdy, a kde normálne včely,“ opisuje fascinovaný Adam.  

“DofE ma vyslovene donútilo ísť mimo svojich zaužívaných chodníčkov. Bez DofE by som sa nedokopal k takým výzvam a zaujímavým aktivitám. Napríklad, len tak by som sa neprinútil robiť Sparťana. Chýbala by mi motivácia. Nemal by som to prečo robiť,” dopĺňa úspešný strieborný absolvent programu DofE.

Autor: Simona Lučkaničová, Karolína Kiripolská

Šestnásťročná Lívia Zajaková z Gymnázia Jana Chalupku Brezno vo svojom voľnom čase dobrovoľne navštevovala seniorov a pripravovala pre nich rôzne kreatívne aktivity. „Najviac ma bavilo počúvať ich príbehy zo života. Jeden pán mi povedal, že sa nemám nikdy vzdávať, lebo on si našiel životnú lásku až po 50tke,” spomína Lívia.Tá bola zároveň útočníčkou na súťažiach dobrovoľných hasičských zborov a zvládla náročnú trojdňovú dobrodružnú expedíciu na Liptove.  

Lívia je jednou z tohtoročných vyše 1400 úspešných absolventov rozvojového programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).  

Humor vekom neubúda  

Lívia dlhšie rozmýšľala, ako by mohla pomôcť svojmu okoliu.  Práve vďaka DofE sa spojila so spolužiačkami a vytvorili projekt Učíme sa nezabúdať. „Každý týždeň sme vymýšľali pre seniorov hlavolamy, hádanky a zároveň sme ich učili pracovať s Wordom a PowerPointom. Občas nás seniori prekonali v hlavolamoch svojou bystrosťou a šikovnosťou,“ spomína Lívia  

„Na konci stretnutí sme spolu už len sedeli a hrali karty. Všetci švindľovali a vtipkovali. Prekvapilo ma, akí sú seniori vtipní.“ Lívia priznala, že práca so staršími ľuďmi jej vyvrátila domnienku – čím je človek straší, tým je mrzutejší. „Najviac ma bavilo počúvať ich príbehy zo života. Jeden pán mi povedal, že sa nemám nikdy vzdávať, lebo on si našiel životnú lásku až po 50tke. Prezradil mi, že keby prestal veriť v pravú lásku, nikdy by ho nestretla taká úžasná žena, akú má dnes,“ hovorí Lívia s radosťou v očiach. Tvrdí, že rok so seniormi ju veľmi ovplyvnil: „Veľmi sme sa zblížili počas nášho spoločného obdobia. Teraz sa snažím nikoho neodsudzovať kvôli veku inému veku ako mám ja sama.“

Pracovala som na 100%  

Okrem spomínanej aktivity si Lívia skúsila, aké je to byť útočníčkou na viacerých súťažiach dobrovoľných hasičských zborov. Tie vyžadujú veľké fyzické nasadenie a presnosť.  

„Začínala som od nuly. Potrebovala som si zlepšiť kondíciu, dynamiku šprintu či techniku samotného zapájania hadice,“ vysvetľuje. „Keď som niečo odflákla, hneď bolo zle.Vďaka týmto intenzívnym tréningom už nie som tak lenivá či nedôsledná. Odvtedy robím veci na 100%,” uznáva Lívia.  

Prvýkrát v staršom kolektíve  

Jednou z podmienok dosiahnutia Medzinárodnej ceny Vojvodu z Edinburgu je úspešné absolvovanie dobrodružnej expedície.  

„DofE som narozdiel od iných Dofákov začala veľmi skoro – v 14 rokoch. V expedičnej skupine som bola s 18 – 19 ročnými dievčatami. Veľmi som sa bála, že ma nezoberú medzi seba. DofE mi ukázalo, že všetky tieto domienky sú len v mojej hlave. Staršie Dofáčky ma prijali za seberovnú a celá trojdňová expedícia dopadla výborne. Dokonca som si našla kamarátku, s ktorou chodím doteraz na turistiky,“ vytešuje sa mladá stredoškoláčka.  

DofE mi zmenilo život  

Lívia v DofE nie je žiaden nováčik. Je úspešnou absolventkou bronzovej a striebornej úrovne, čo znamená, že DofE ciele a sny si vytrvalo plní už dva roky. Momentálne sa venuje zlatej, najnáročnejšej, úrovni, ktorú dokončia iba 3% zapojených mladých ľudí na celom svete. DofE totiž funguje v 140 krajinách a ročne sa do neho zapája vyše milión ľudí.  

„Zo začiatku som si myslela, že je to len marketingový ťah. Ale DofE mi naozaj pomohlo byť pripravená na budúcnosť. Vďaka tejto skúsenosti som oveľa menej hanblivá, odbúrala som svoje zlozvyky, naučila sa pracovať so svojim časom, začala som byť trpezlivá a vytrvalá a pochopila som, že 90% úspechu je príprava. Už teraz viem, že to bude pre moju budúcnosť kľúčová životná skúenosť,” s hrdosťou dodáva Lívia, úspešná absolventka programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu.

Autor: Simona Lučkaničová, Karolína Kiripolská

Sedemnásťročný Boris Hnila z Gymnázia V. P. Tótha v Martine prekonal svoj ostych či trému a pustil sa do vedenia astronomického krúžku na škole. „Veľmi som chcel spopularizovať astronómiu a fyziku medzi mladšou generáciou,“ vraví Boris. Okrem toho celý minulý školský rok zlepšoval svoje kulinárske zručnosti a pravidelne turistikoval. Prešiel tak dokopy nadmorskú výšku, ktorá sa rovná Mount Everestu!  

Boris je jedným z 1400 tohtoročných absolventov rozvojového programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).  

Ako učiť zaujímavo?

Aj keď Boris doteraz nemal žiadne skúsenosti s prácou s veľkou skupinou ľudí, odvážne sa pustil do veľkej výzvy - zorganizovať a viesť astronomický krúžok pod Astronomickou pozorovateľnou Milana Rastislava Štefánika pri Gymnáziu V. P. Tótha. „Veľmi som chcel spopularizovať astronómiu a fyziku medzi mladšou generáciou,“ prezrádza Boris svoju prvotnú motiváciu.  

„Na začiatku som ešte nevedel, čo vedenie krúžku obnáša. Až počas chystania prvého stretnutia som zistil, aké náročné je vymyslieť štruktúru hodiny tak, aby zaujímala mladých ľudí, ale aj ich niečo naučila. Alebo aby pokusy boli vôbec zrealizovateľné v priestoroch pozorovateľne,” konštatuje.  

„Pre mladších žiakov som tak vymýšľal rôzne hlavolamy, fyzikálne úlohy či pokusy. Medzi naše najobľúbenejšie aktivity patrilo pozorovanie oblohy a preletu satelitov Starlink. Ale zaujímavý bol aj pokus prenosu informácií svetlom či pokus s nehorľavým papierom,“ vraví s hrdosťou v hlase.  

Zdokonalil som sa vo vystupovaní  

Pri vedení astronomického krúžku Boris po prvýkrát pracoval s ľuďmi a niečo pre nich tvoril. „Viesť krúžok je veľmi zodpovedná činnosť. Nechcel som nič podceniť. Najviac času zabrala príprava. Avšak najťažšie bolo byť sebavedomý počas výkladu. Nikdy som pred ľuďmi nevystupoval. Aj keď som mal všetko 100% pripravené, nebol som si zo začiatku istý či to zvládnem kvalitne odprezentovať,“ spomína na začiatky Boris.  

„Teraz už viem, že to bola len tréma. Počas jedného školského roka som sa s ňou naučil skvele pracovať. Vyšiel som mimo svojej komfortnej zóny a uvedomil som si, že vlastne nič zlé sa mi nemôže nič stať. Momentálne mi to príde vtipné, ako som sa vtedy veľmi bál. Dnes už mi rozprávanie pred ľuďmi nerobí problémy. Cítim, že som vďaka DofE a tejto skúsenosti sebavedomejší,“ hovorí mladý študent.  

Za rok vystúpal Mount Everest s celou svojou rodinou  Okrem vedenia krúžku sa Boris rozhodol počas 6 mesiacov postupne prekonať nadmorskú výšku najvyššej hory sveta - Mount Everestu - a to 8800 výškových metrov. Zamiloval si tak turistiku a spoznal množstvo krásnych miest na Slovensku ako napríklad Veľký Choč, Šíp, Drienok, Blatnický hrad či Kľak.  

“Najviac sa mi pri tomto športovom DofE cieli páčilo, že sa do toho zapojila celá moja rodina. Spoločne sme chodievali na turistiky po okolí a naberali výškové metre. Takže svoju fyzickú kondíciu som zlepšil nielen ja, ale aj ostatní členovia rodiny,” dodáva Boris.  

“Vďaka programu DofE som tak prekonal samého seba niekoľkokrát. Som omnoho sebavedomejší pred ľuďmi, mám lepšie vystupovanie a zlepšil som si svoju kondičku,” uzatvára úspešný absolvent programu.

Autor: Simona Lučkaničová, Karolína Kiripolská

Matej Koreň z Gymnázia Párovská Nitra vystúpil zo svojej komfortnej zóny a siahol si na vlastné dno síl. Napriek prvotnej hanblivosti sa pustil do odvážneho projektu – organizovať verejné zbery odpadu v Nitre.„Naše mesto bolo na mnohých miestach veľmi znečistené odpadom.Tak som sa rozhodol s tým niečo spraviť,“ vraví Matej. Okrem svojho environmentálneho projektu tiež naprogramoval vlastnú aplikáciu a zvládol náročný pretek Spartan Race. 

Matej Koreň patrí medzi vyše 1400 tohtoročných absolventov rozvojového programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). 

Učil som sa na vlastných chybách

Matej je výnimočný mladý muž. Napriek náročným povinnostiam v maturitnom ročníku sa pustil do prekonania samého seba. Vymyslel si tri náročné ciele s túžbou získať významné strieborné ocenenie DofE. A podarilo sa. 

V dobrovoľníckej oblasti sa pustil do ekologickej témy. “Naše mesto bolo na mnohých miestach veľmi znečistené odpadom. Všímal som si, že nikto nejaví záujem riešiť tento problém. Rozhodol som sa preto zorganizovať verejné zbery odpadu,” prezrádza Matej. Bola to však jeho prvá veľká skúška s podobnou iniciatívou, a tak prvé popálenia na seba nenechali dlho čakať. Myslel na všetky detaily, povolenia či sponzorov. Tí prispeli cenami pre zberateľov, či vreciami a rukavicami na realizáciu zberu

“Zabudol som však na najdôležitejšiu vec. Propagáciu”, spytuje si svedomie stredoškolák,”na prvý zber odpadu sa dostavili štyria ľudia. Bola to pre mňa obrovská lekcia. Hneď po nevydarenej akcii som vytvoril Instagram a Facebook pre zber odpadu. Sociálne siete mi pomohli. Nasledujúca akcia už bola úspešnejšia. A tak sme dokopy vyzbierali vyše 250 kíl odpadu v Nitre,” spomína na svoje začiatky mladý aktivista. 

Už sa nebojím osloviť nových ľudí

Takáto dobrovoľnícka činnosť bola pre Mateja absolútnym výstupom z komfortnej zóny. “Predtým, ako som vstúpil do DofE, som bol veľmi hanblivý, nevedel som si predstaviť spoluprácu s neznámymi ľuďmi. Avšak keď som chcel organizovať verejné zbierky, musel som sa premôcť a komunikovarť napríklad s mestom či sponzormi. A po roku tejto skúsenosti skutočne vidím, že som sa zlepšil v efektívnej komunikácii s ľuďmi a v organizácii kvalitných podujatí,” vraví hrdý Matej.

Chcel som pomôcť mladším žiakom pochopiť základy programovania

Mateja od malička lákala informatika a vedel, že sa tomuto smeru chce venovať aj v budúcnosti. Až v DofE sa však pustil do svojho prvého veľkého IT projektu.

“Vďaka DofE som sa nakopol a oslovil som svojho učiteľa informatiky. Po dlhom brainstormingu sme usúdili, že by bolo zaujímavé vytvoriť vlastnú aplikáciu. Môj učiteľ ma naviedol na nápad, aby som sii vytvorili program, ktorý zjednoduší vyučovanie programovania mladším žiakom,”hovorí. 

Výroba aplikácie bola riadne sústo.“Prvýkrát som sa počas pripravovania aplikácie musel pozerať na vec komplexne. Musel som si rozvhrnúť čas, nastaviť čiastkové ciele. Nikdy som si pred DofE takto neorgaizoval činnosť,”konštatuje. 

Práve programovanie najviac preverilo jeho vytrvalosť.“Zistil som, že aj napriek tomu, že sa občas musím dokopať k práci, tak v konečnom dôsledku to naozaj stojí za to,” hovorí rozhodne. 

Avšak čas nebol jeho jediný problém. “Asi uprostred procesu som mal obrovskú krízu. Prestal som si veriť a mal som pocit, že to sám nezvládnem. Našťastie to bol len chvíľkový stav, ktorý som rýchlo prekona,” spomína Matej, ktorý dnes aj vďaka tejto výnimočnej skúsenosti študuje informatiku na vysokej škole.

Z rekreačného športovca Sparťan

Ani v športovom DofE cieli Matej nezaostával. Aj tu sa rozhodol prekonať samého seba a zúčastniť sa náročných pretekov Spartan Race, napriek tomu, že sa pred tým športu venoval iba rekreačne. 

A tak sa aktívne pustil do zlepšovania si kondičky, každý týždeň pravidelne behával a posilňoval v posilovni. Mesiac pred pretekmi tréningy zintenzívil. 

“Na štartovnej čiare som sa cítil šialene namotivovaný, po piatej prekážke som to chcel vzdať, ale vnútorná motiváca, ktorú som si počas roka vybudoval, mi pomohla to dobehnúť do cieľa. Budem sa môcť žiť s pocitom, že som si siahol na dno svojich síl a dal som to. DofE a celá táto skúsenosť mi veľmi pomohli sa dokopať k výkonom, ktoré by som inak nedokázal,“uzatvára úspešný strieborný absolvent programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu. 

Autor: Simona Lučkaničová, Karolína Kiripolská

Simona Volesková mala vždy k téme dobrovoľníctva blízko. Až rozvojový program Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE) ju inšpiroval k tomu, aby sa odvážila a urobila prvý krok. Rok tak okrem iného dobrovoľne pomáhala pri výdaji jedla. “Začiatky boli náročné. Ľudia sa ma často pýtali, či to robím za trest,”vraví úsmevne dvadsaťročná študentka, ktorá na základe tejto skúsenosti napísala úspešný projekt Homeless is more.

Prvá skúsenosť s dobrovoľníctvom

Simona pred touto skúsenosťou ešte nikdy nedobrovoľníčila. Nevedela totiž, ako a kde začať. “Rozmýšľala som nad výdajom jedla, ale hanbila som sa ozvať. Až DofE ma nakoplo k tomu a zahodila som ostych,” vraví mladá študentka. “Ta skús” bola reakcia ľudí, ktorí viedli túto aktivitu. Ta som skúsila,” dodáva.

Keď udrie zima

A tak každý týždeň po dobu vyše roka pomáhala rozniesť jedlo a upratať stoly pre skoro 100 ľudí bez domova. Za ten čas mala Simona možnosť navnímať množstvo osudov a skamarátiť sa. “Po prvotnom šoku a otázkach, lebo vraj mladí ľudia tam nikdy nechodia, sme si na seba rýchlo zvykli. Vždy som sa tešila, keď som tam videla staré známe tváre,” spomína. “Pamätám si tiež však, že v zime k nám prestal chodievať jeden pán. Umrzol na ulici,”vraví so slzami v očiach. “Na stene sme mali fotky ľudí, ktorí takto odišli z tohto sveta. Je strašné uvedomiť si, koľko ľudí zomrie len tak, kvôli zime,” zamýšľa sa nahlas vyspelá stredoškoláčka.

Nevzdala sa

Simona sa rozhodla aktívne týmto ľuďom pomôcť. Najprv zorganizovala na svojej škole zbierku pre útulok ľudí bez domova. “Bolo zaujímavé osobne vnímať predsudky ľudí. To, s čím sa ľudia bez domova stretávajú bežne. Pričom, jediné, po čom túžia, je nebyť odsudzovaní,” vraví. 

Následne sa po absolvovaní zaujímavého kurzu projektového manažmentu od IUVENTY rozhodla pustiť do prvého vlastného projektu. Ten bol nakoniec finančne podporený aj zo strany Európskeho zboru solidarity. “Na jednej strane som chcela mladým ľuďom ponúknuť dobrovoľnícke aktivity, aby som ich v tejto dobročinnosti trocha nakopla. Na druhej strane som chcela ukázať ľuďom bez domova, že mladým ľuďom na nich skutočne záleží a chcú im pomôcť,” vysvetľuje základné piliera ročného projektu homelessismore.sk. Vďaka tomu zorganizovala zbierky šatstva, letné grilovačky, vianočné posedenie, prednášky a podobné nezabudnuteľné akcie pre bezdomovcov a mladých.

Ostýchavá tanečnica

Na získanie medzinárodnej ceny DofE je potrebné byť aktívny v troch oblastiach - dobrovoľníctvo, šport a  rozvoj talentu.

Napriek hanblivosti sa Simona opäť rozhodla vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a za cieľ v športe si stanoviť sólo vystúpenie s prvkami herectva. “Dovtedy som nikdy netancovala sama pred publikom,” vraví. Simona sa však poctivo chopila tejto výzvy a trénovala svoje kabaretné číslo s trénerkou.“Na záverečné vystúpenie prišli aj moji kamoši, čo mi teda namiesto povzbudenia dodalo ešte viac trémy,” rozosmeje sa a priznáva, že nakoniec si svetlá reflektorov veľmi užívala. 

DofE mi pomohlo byť viac cieľavedomá

Simona priznáva, že vďaka rozvojovému programu DofE sa naučila pozerať na veci inak. “Vždy som bola veľký snílek a chcela som robiť zaujímavé aktivity. Až stanovanie konkrétnych cieľov s mojou DofE mentorkou ma však naozaj nakoplo. Zrazu som mala naozaj chuť dokázať sama sebe, že to zvládnem. A prekonať sa,” uzatvára úspešná strieborná absolventka DofE.

Autor: Simona Lučkaničová

„Moje Dofáčky sa naučili už počas štúdia na strednej škole to, čo mne trvalo pracne 20 rokov. Sú cieľavedomejšie, vedia si ciele nastavovať, rozumejú, že zlyhania sú podstatnou súčasťou života, a chcú na sebe pracovať,“ zamýšľa sa nahlas Business analytička z Tatra Banky a Vedúca programu DofE z biznisu.

Vyšla som zo svojej komfortnej zóny

Zuzana sa k mentorovaniu dostala po prvýkrát vďaka skúsenosti v DofE. „Mala som pred vedením mladých ľudí prirodzene rešpekt. Vnímala som to ako veľkú zodpovednosť. Ale keďže mám rada výzvy, pustila som sa do toho naplno. Mojou úprimnou túžbou bolo nie len pomôcť mladým, ale tiež ich lepšie spoznať, aby som v konečnom dôsledku lepšie rozumela aj generácii vlastných detí,“ spomína na svoje mentorské začiatky, počas ktorých sprevádzala ako Vedúca z biznisu 2 Dofáčky, Luciu a Grétku z Gymnázia Metodova v Bratislave. 

DofE mení mladých ľudí

Zuzana stála pri dievčatách od úplného začiatku. Spolu napríklad vymýšľali DofE aktivity a ciele, čo teraz s odstupom času vníma ako jednu z kľúčových momentov ich DofE cesty. „Aj vďaka tejto skúsenosti som si uvedomila, aké náročné je aj pre mňa, človeka z praxe, nastaviť si cieľ, ktorý je merateľný, dosiahnuteľný a zmysluplný,“ vymenúva. Lucia a Grétka sa tak okrem iného venovali dobrovoľnému vedeniu detí na gymnastike, zlepšovali v angličtine, jazdili na koni, učili sa hrať na ukulele či upratovali svoje okolie. A v každej z týchto aktivít si nastavili cieľ, na ktorom niekoľko mesiacov vytrvalo makali. Navyše, svoju cieľavedomosť preukazujú aj chuťou pokračovať ďalej, keďže po získaní bronzového ocenenia DofE momentálne pokračujú na striebornej úrovni. Opäť za podpory Zuzany.

Pre Zuzanu je program DofE pre mladých jednoduchou cestou, ako začať na sebe pracovať, zlepšiť sa v time-managemente, spomínanej cieľavedomosti a iných zručnostiach potrebným pre túto dobu. „Som presvedčená o tom, že keby bolo DofE aj v čase mojej mladosti, určite by som ho chcela absolvovať. Pomáha totiž mladým ľuďom nadobudnúť zručnosti, ktoré im tak uľahčia roky na vysokej škole a prvé roky v práci,“ hovorí jedným dychom.

Hlavne si ma vypočuj

Vďaka tejto skúsenosti mala Zuzana možnosť lepšie spoznať dnešnú generáciu mladých ľudí a navnímať, čím žijú a čo im chýba. „Pre dievčatá bolo podľa mňa veľmi dôležité najmä to, že som si na nich pravidelne našla hodinu a vypočula si ich bez toho, aby som ich hodnotila,“ vraví. Práve jej ochota počúvať a nekomentovať je to, čo jej pomohlo vybudovať si s nimi blízky vzťah a dôveru. „V dnešnej dobe trávime veľa času v online svete, a to má za následok náš nedostatok osobného kontaktu,“ zamýšľa sa nahlas.

Zlyhaní sa neboja

Ako jednu z výhod programu DofE vníma Zuzana možnosť naučiť sa, že zlyhanie nie je znakom neúspechu. „Rodičia sa pre svoje deti snažia robiť maximum, a preto im nie vždy dávajú príležitosť učiť sa na vlastných chybách. Pri prvom strete so zlyhaním to tak mladý človek nevie spracovať a vysporiadať sa s tým. Teší ma, že práve DofE učí týchto ľudí posúvať sa ďalej napriek nedokonalej a kľukatej ceste. V budúcnosti im to uľahčí poučiť sa z vlastných chýb, a to je veľmi podstatné,“ pokračuje vo vymenovaní pozitív programu. Teší ju, že aj jej Dofáčky, Lucka a Grétka, sa počas DofE veľmi zmenili. „Sú jednoznačne odvážnejšie. Vedia si chyby priznať a zreflektovať. Zlyhaní sa už tak neboja a myslím že aj vďaka tomuto nastaveniu sa neustále zlepšovali vo svojich aktivitách,“ dodáva hrdá mentorka.  

Oceniť úsilie, nie len výsledok

Svoju bronzovú cestu v DofE zakončili Grétka a Lucka v Starej tržnici na slávnostnej ceremónii za účasti pani prezidentky. Zuzana priznáva, že v tom momente prežívala úprimnú hrdosť na svoje dve dievčatá a stovky ďalších mladých ľudí, ktorí boli v ten deň ocenení. „Tým, že viem, koľko úsilia je za získaním tohto ocenenia, som na Lucku a Grétku skutočne hrdá. Táto skúsenosť ma však utvrdila v dôležitosti oceňovať a motivovať mladých ľudí aj počas samotnej cesty, nie iba na jej konci. Často totiž berieme za samozrejmosť ich úspechy a neoceňujeme veľké úsilie, ktoré vynaložili, aby sa tam dopracovali a niečo dosiahli. Hoci aj malé prejavenie záujmu – už to posúva človeka dopredu,“ zamýšľa sa.

DofE ostáva v rodine

Zuzana si svoju DofE skúsenosť nevie vynachváliť. Naučila sa lepšie rozumieť mladým a v neposlednom rade aj samej sebe. Rozvinula svoj potenciál mentorky, ktorá mladých ľudí nemusí viesť, ale plnohodnotne ich na ich ceste sprevádza. Aj preto sa rozhodla pokračovať v mentorovaní aj ďalší školský rok – 2019/2020. Pokračuje so svojimi Dofáčkami Luckou a Grétkou, tentoraz na striebornej úrovni, a navyše mentoruje dve nové strieborné účastníčky Betku a Anetku. DofE spiritom „nakazila“ aj svoju rodinu, a tak sa na jeseň pustila do plnenia svojich cieľov aj jej dcéra Tereza. 

“Hokejbal je môj život,” hovorí osemnásťročný študent Gymnázia Antona Bernoláka v Námestove Šimon Šalata, ktorý si v rámci rozvojového programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE) splnil svoj športový sen. Počas jedného školského roka trénoval mladých hokejbalistov a tím pod jeho vedením dosiahol významné úspechy. Sám sa opätovne pustil do športu a schudol 15 kíl.

Taktika, ale aj veľká zodpovednosť

Šimon sa venuje hokejbalu už dlhé roky a sám prešiel všetkými hráčskymi kategóriami. Vedel preto, čo ho čaká, keď sa rozhodol si ako cieľ v oblasti dobrovoľníctva vziať na svoje plecia prípravu pätnásťročných hráčov hokejbalového tímu v Námestove, ktorý funguje pod záštitou saleziánov. Ako hlavný tréner mal k dispozícii dvoch pomocných trénerov (všetky tri pozície sú dobrovoľnícke) a okrem organizácie tréningov mal na starosti tvorbu stratégií, taktík, rozostavení a presiloviek, ktoré si musel najskôr dôkladne naštudovať a potom počas tréningov vysvetliť hráčom. “Viesť športový klub bolo mojím snom, uvažoval som o tom už dlho, ale až vďaka DofE som sa odvážil to naozaj vyskúšať. Dalo mi to neskutočne veľa: aj ako hráčovi (Šimon sám hrá v kategórii staršieho dorastu, pozn. red.), ale najmä osobnostne. Bola to veľká zodpovednosť, nielen počas tréningov, ale aj na výjazdoch na turnaje,” hovorí úspešný tréner mladých víťazov. Pod jeho vedením sa tímu totiž podarilo dosiahnuť významné míľniky: tím zvíťazil na Veľkom hokejbalovom turnaji v Košiciach (VHT) a pohár si chalani odniesli aj zo Saleziánskych majstrovstiev Slovenska v hokejbale v kategórii do 15 rokov. 

Pikoškou je, že Námestovo je jedno z mála miest, ktorému sa v oboch týchto turnajoch podarilo zvíťaziť viac ako raz a Šimon bol v oboch prípadoch pri tom. Prvý raz ako hráč v tíme do 15 rokov a teraz ako tréner tejto kategórie.“Chytil som výbornú partiu chalanov, na ktorých nikdy nezabudnem, boli neskutočne rozumní, vytrvalí a usilovní. Je neuveriteľné, že sme v našom malom meste dokázali vybudovať také silné zázemie v hokejbale. Len z mojich chlapcov oslovili reprezentační tréneri až troch,” spokojne konštatuje tréner víťazov.

Porazil lenivosť a bolesť, schudol 15 kíl

Šimon je športovec, no vážne zdravotné komplikácie mu akúkoľvek fyzickú aktivitu na čas znemožnili. Do DofE sa rozhodol zapojiť práve v čase, keď sa jeho zdravotný stav po roku a pol zlepšil natoľko, že uvažoval o návrate k cvičeniu. Športový cieľ v programe DofE sa preňho stal ideálnym impulzom. Šimon vedel, čo potrebuje. Chcel začať opäť pravidelne cvičiť a navyše si potreboval nastaviť špeciálnu diétu, ktorú si vyžiadali zdravotné komplikácie. “Začiatky boli ťažké, najmä prvé tri týždne. Až keď som konečne zbadal nejaký progres, rozbehol som sa. DofE ma nakoplo v cvičení a napriek zdravotným komplikáciám som dokázal prekonať sám seba. Nastavenie cieľa mi pomohlo v najťažších chvíľach v boji s lenivosťou či bolesťou,”spomína si na svoj návrat do telocvične mladý športovec. Veľmi ťažko znášal aj zmeny v stravovaní, ktoré musel okrem svojho trénera konzultovať aj s doktormi. Zo stravy musel vylúčiť pšeničnú múku, údené mäso a vyprážané jedlá, obmedziť laktózu a niektoré iné potraviny, napríklad zemiaky.“Bolo to ťažké, musel som sa vzdať takmer všetkého jedla, ktoré mám rád. Na druhej strane som sa však začal veľmi rýchlo cítiť oveľa lepšie a správna strava mi pomáhala aj pri cvičení. Konečný úbytok váhy ma príjemne prekvapil a s posilkou budem určite pokračovať aj v budúcnosti, veľmi ma to chytilo,” vymenúva úspešný absolvent programu DofE.

“Stolové hry nie sú len o súperení a víťazstve, ale najmä o dobrodružstve, zábave a kontakte s inými ľuďmi,” hovorí študent Gymnázia sv. Andreja v Ružomberku Valentín Tišťan, úspešný absolvent celosvetovo uznávaného programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). Za obdivuhodnú cieľavedomosť a vytrvalosť si prebral strieborné ocenenie.

Kašli na počítať, poď si zahrať hru

Nápad založiť vlastný herný klub pre spolužiakov v rámci DofE dobrovoľníctva si Valentína našiel počas prípravy na dobrodružnú  expedíciu. Túžil ukázať svojim rovesníkom, že hrať hry so živými ľuďmi okolo stola je často väčšia zábava, ako ich “drtiť” osamote na počítači, tablete či telefóne. Zároveň im chcel ukázať, že spoločenské hry, to nie je len Človeče, nehnevaj sa či Monopoly. A to, že svet hier je taký obrovský, že stačí len trochu chcieť a každý si v ňom nájde to svoje. “Spočiatku som váhal. Kým som o nápade s herným klubom povedal svojej vedúcej v DofE, mal som veľké pochybnosti. Ona však bola z tejto iniciatívy veľmi nadšená a podporila ma. To ma nakoplo.” 

Čo robíš v piatok po škole? My sme v “klube”

Zo začiatku bola organizácia náročná, ale neskôr sa klub rozbehol a všetko bolo omnoho jednoduchšie. Pravidelne každý piatok po vyučovaní sa v ňom pri hraní spoločenských hier stretávali najskôr len skúsení hráči, no neskôr prikvitli aj nováčikovia. Valentínovi dnes klub prináša ohromný pocit zadosťučinenia a radosť. Spolužiaci sa vraj už nového školského roka a tiež samotného herného klubu nevedia dočkať. A ako vidí jeho budúcnosť mladý kreatívny zakladateľ Valentín? “V klube budem určite pokračovať. Doteraz som väčšinu hier nosil z domu. Budúci rok by som chcel vyzbierať členský poplatok a z vyzbieraných peňazí nakúpiť nové hry podľa výberu členov.” 

Bál sa prehry, dnes si to celé užíva

Keď bol Valentín malý, nehral spoločenské hry, pretože nemal rád prehru. No keď objavil svet stolových hier, v ktorých nejde o porazenie súpera, ale najmä o schopnosti hráča, dobrodružstvo a príbeh, našiel svoju vášeň. “V skutočnosti som vytvorenie hry nemal v pláne, napadlo mi to až pri DofE a som za to veľmi vďačný. Inšpiroval som sa knihou Fablehaven (fantasy kniha, v slovenčine Čaroles), čo bola vlastne prvá “veľká” kniha, ktorú som ako malý chlapec prečítal a veľmi mi prirástla k srdcu. Chcel som vytvoriť hru, ktorá bude aspoň sčasti taká premyslená a napínavá, ako kniha,” hovorí Valentín. Že to s tou premyslenosťou Valentín myslí vážne, dokazuje štruktúra hry, ktorú vytvoril. Má 5 základných scenárov, ktoré sa ďalej rozvetvujú do ďalších dejových línii s odlišnými koncami. Rámec hry predstavuje boj dobra a zla, samotný dej hry a jej pravidlá sú však veľmi komplexné. “Na začiatku je všetko nejasné a tajomné. Hráč postupne a po malých krokoch rozvíja svoju postavu, pohybuje sa príbehom a ponára sa do dobrodružstva,” opisuje svoj herný prototyp hrdý autor. Po dokončení scenára sa chce venovať cibreniu grafického prevedenia a vylaďovaniu stratégie a logiky. A najviac sa samozrejme teší na to, ako si ju zahrá s priateľmi v hernom klube. 

Chcel spoznať nové miesta a ľudí

V športovej oblasti si Valentín vybral turistiku a jeho cieľom bolo počas šiestich mesiacov chodiť pravidelne na výlety, ktoré budú trvať najmenej 2 hodiny a navštíviť miesta, ktoré doteraz nepoznal. Aj tu sa musel pravidelne prekonávať, no úspech a radosť zo splneného cieľa na seba nenechali dlho čakať. “Turistika ma veľmi začala baviť a pokračujem v nej aj cez prázdniny. Dokonca som nakazil aj mamu, ktorá na túry doteraz nechodila. Dnes je z nej veľká turistka,” uzatvára Valentín. 

Keď videla, že sa jej nová spolužiačka z Mexika trápi, nemohla sa nečinne prizerať. Osemnásťročná Pavlína Ružičková z nitrianskeho Gymnázia Párovská sa rozhodla pomôcť nielen jej, ale aj ostatným zahraničným študentom v Nitre s adaptáciou na Slovensku. Založila Klub zahraničných študentov a pomáhala im s novým jazykom a s orientáciou v novom prostredí. Navyše, počas tohto náročného obdobia prekonala samu seba na náročných pretekoch Spartan Sprint. Okrem toho, že získala priateľov z celého sveta, zlepšila si komunikačné či manažérske schopnosti, a z pretekov si odniesla medailu, ju čaká ďalšia odmena: v Bratislave si v utorok 10. septembra prevezme medzinárodné strieborné ocenenie DofE. 

“Spätná väzba ma posúvala ďalej”

Prvým impulzom pre vznik Klubu zahraničných študentov bola Pavlínina osobná skúsenosť. “Do školy k nám prišlo dievča z Mexika. Bola veľmi milá, no všetci ju viac či menej ignorovali. Bola z toho smutná. Spriatelili sme sa a keďže som práve hľadala vhodný dobrovoľnícky cieľ, napadlo mi, že ju budem v rámci dobrovoľníctva v DofE doučovať slovenčinu,” spomína si na začiatok svojej “učiteľskej” kariéry mladá študentka. Neskôr sa k nim pridali ďalšie zahraničné študentky a pri vyberaní dobrovoľníckeho cieľu pre striebornú úroveň DofE v tom mala Pavlína jasno. Zdalo sa jej nefér, že títo mladí ľudia precestovali polovicu sveta, aby sem prišli študovať a namiesto vrelého prijatia sa pasovali s ľahostajnosťou a nezáujmom. Založila preto Klub zahraničných študentov, do ktorého sa v priebehu roka postupne zapojilo okolo 17 mladých ľudí zo zahraničia, ktorí študovali v Nitre a okolí. Pavlína ich učila slovenčinu, pomáhala s vybavovaním voľnočasových aktivít a iných praktických vecí. Okrem toho sa však najmä snažila, aby sa začlenili do komunity, zoznámili sa s novými ľuďmi, naučili sa niečo o našej krajine a kultúre a cítili sa tu dobre.“Na našich pravidelných stretnutiach sme sa rozprávali o ich krajinách a zvykoch, a hovorili o tom, čo je u nás inak a ako to vnímajú. Naše veľkonočné tradície sa im napríklad zdali čudné, tie vianočné sa, naopak, väčšine páčili. Jedno dievča z USA mi povedalo, že som jeho strážnym anjelom. To, že im viem naozaj pomôcť, ma posúvalo ďalej,”spomína na krásnu spätnú väzbu strieborná absolventka rozvojového programu DofE.  

Spartan Sprint: Chcela to vzdať, no prekonala sa

Pavlína si počas broznovej úrovne v rámci DofE zlepšila kondičku behaním a keďže ju šport nadchol, rozhodla sa k behu pridať počas strieborných aktivít aj silový tréning a prácu s celým telom. Stanovila si ambiciózny cieľ: zdolať Spartan Sprint, beh, ktorý sa realizuje na trase takmer 7 kilometrov v kopcovitom teréne, pričom súťažiaci musia zdolať viac ako 20 prekážok. “Už počas tréningu som si uvedomovala, že som si vybrala mimoriadne náročný cieľ. Začala som prvý raz v živote trénovať s trénerkou v posilňovni a prvú krízu som prekonala asi po dvoch týždňoch. Spartan sa mi zdal byť super, hovorila som si, že ak sa mi to vôbec podarí dokončiť, bude to super, na umiestnení mi nezáležalo,” spomína si Pavlína na svoj tvrdý tréning. Trénovala pol roka, no sama cítila, že na to, aby získala viac sily, by potrebovala viac času. Keď prišiel deň D, vložila do toho všetko a svoj cieľ splnila, hoci to bolo mimoriadne náročné. Skončiť chcela hneď na začiatku. V daždi a blate musela okrem behu do kopca zvládnuť preskakovanie prekážok, šplhanie na lano, hod oštepom, lezecké steny, sieťové steny, prenášanie kameňov, plazenie, a mnohé ďalšie prekážky. Ak nejakú nezvládla, musela zvládnuť 30 trestných cvikov.“Najsilnejším momentom bolo, keď som si uvedomila, že vlastne nikto reálne neveril, že to zvládnem. A ja som to zvládla. Všetci boli v šoku a ja som bola na seba veľmi pyšná,” hovorí mladá žena, ktorá prekonala samu seba a zo Spartan Sprint si domov odniesla medailu. 

Má len pätnásť, no vie, že sny sa neplnia samé od seba. Emma Nikodýmová je študentka 1. súkromného gymnázia v Bratislave a do rozvojovému programu DofE sa zapojila s na svoj vek veľmi jasnou predstavou. Pomáhala seniorom, aby sa vedela vcítiť do ich situácie, tancovala, aby si precvičila cieľavedomosť a vyrábala med, pretože ho má rada a vie, aké sú včely dôležité. Svoje ciele dosiahla a v utorok 10. septembra si vďaka tomu v Bratislave prebrala medzinárodné bronzové ocenenie DofE. 

“Vďaka DofE som sa v tanci naštartovala”

Emma sa tancu síce venovala od malička, no nevedela si nájsť “svoj štýl”. Vyskúšala veľa typov tanca, no žiaden ju nechytil za srdce. Keď mala 14, kamarátka ju dotiahla do tanečnej hip-hopovej skupiny. Bavilo ju to, no až keď si v rámci DofE v oblasti Športu určila ako cieľ dostať sa na tanečné súťaže, dostala ten pravý impulz. Získala motiváciu a veci sa dali doslova do pohybu. Emma začala poctivo trénovať a vďaka tomu, že mala jasný cieľ sa je nakoniec podarilo kvalifikovať do súťažnej zložky. “Začala som viac trénovať a viac sa snažiť. Tréningy sme mali dvakrát do týždňa, no pred súťažami sme často trénovali aj celý deň. Fakt som dosť makala. A výsledky na seba nenechali dlho čakať. Na mojej prvej súťaži sme získali druhé miesto a v ďalšej sme zvíťazili. Bol to skvelý pocit. DofE ma nakoplo a ja sa z našich úspechov veľmi teším.” 

Čo robiť, keď vám uletia včely

Prečo sa Emma rozhodla v oblasti talentu v rámci DofE venovať včelárstvu? Áno, samozrejme, bolo to aj preto, že včely na svojich malých nožičkách nesú osud celej našej planéty a každý včelár prispieva staraním sa o svoje úle k lepším vyhliadkam ľudstva.“Aj toto samozrejme rozhodlo, no hlavným dôvodom, prečo som si dala za cieľ výrobu medu bolo, že ho milujem a neviem sa ho prejesť. Chcela som sa tiež venovať niečomu, čo má hmatateľný výsledok. Držať v ruke svoj med je vynikajúci pocit,” hovorí s úsmevom mladá študentka. Nebol samozrejme celý len “jej”, na výrobe sa podieľa celá rodina. Aká je teda bilancia tejto aktivity? “Množstvo pohárov medu, sviečok z včelieho vosku a mastičiek na pery s propolisom. Žihadlo? Žiadne, používame predsa plášte.” Ako bonus Emma pridáva zábavnú historku o tom, ako im včely uleteli k susedovi na záhradu a celá rodina stratený roj naháňala. “Museli sme nájsť kráľovnú a vrátiť ju do nášho úľa. Ostatné včielky totiž vždy letia za ňou,” hovorí pätnásťročná nádejná včelárka, ktorá sa do tohto ušľachtilého remesla naplno vrhla práve vďaka DofE a rozhodne s ním neplánuje prestať. 

Pomoc seniorom

Emma sa rozhodla v rámci dobrovoľníckeho cieľu pomáhať v Dome seniorov. So spolužiakmi pomáhali s kŕmením, meraním tlaku a s inými ľahšími úkonmi, ale najmä so seniormi trávili čas, zhovárali sa s nimi a zaujímali sa o nich. “Prvé dni boli ťažké, bol tam obojstranný odstup, utešovala som sa tým, že to proste nejako prežijem. A zrazu, neviem ani presne povedať kedy, som si na zvykla. So seniormim sme sa spoznali, odstup zmizol a zrazu to bolo super. Bez DofE by som sa na to nedala. Teraz sa viem lepšie predstaviť, ako sa starí ľudia cítia,” hovorí Emma o svojom dobrovoľníckom cieli.  

Vďaka DofE sa už nebojím

Raheb prišiel na Slovensko so svojimi súrodencami a mamou pred piatimi rokmi. Náročná cesta im trvala niekoľko mesiacov. Spomienky na toto obdobie už pomaly vytesnil. “Matne si však pamätám, ako sme išli lesom. A ja som sa veľmi bál. Toho, čo nás čaká. A tiež toho lesa. Bál som sa, že na mňa budú útočiť zvieratá,”ostýchavo spomína Raheb. Tento strach z prírody odbúral na dobrodružnej expedícii, ktorá je povinnou súčasťou rozvojového programu DofE. Dva dni a jednu noc strávila partia šiestich teenagerov, Dofákov, v Slovenskom raji. Pokorili niekoľko kopcov, nachodili desiatky kilometrov, varili si jedlo, spali v stanoch a kúpali sa v jazere. “Aj vďaka príprave na túto expedíciu a samotnému dobrodružstvu som odbúral strach z neznámeho. A to sa netýka len prírody, ale tiež ľudí okolo. Predtým som veľmi nechodieval medzi nových ľudí. Bál som sa. Vďaka DofE mám však kopec nových kamarátov,” vymenúva plynulou slovenčinou úspešný stredoškolák, ktorý sa na Slovensku už cíti ako doma.

Pomáhal som po prvýkrát. A bol to skvelý pocit

Vďaka DofE sa Raheb zoznámil aj s dobrovoľníctvom. Pravidelne sa tak vyše pol roka stretával so Sobanom, dvadsaťročným krajanom, ktorý má ťažké zdravotné mentálne postihnutie. Napriek tomu, že je na Slovensku už 4 roky, kvôli svojej inakosti má problém integrovať sa a trávi dni osamote. Raheb ho začal brávať na prechádzky do mesta, učil ho po slovensky, odhaľoval krásy milovaných Košíc a podporoval v dosiahnutí svojich snov. Medzi chlapcami tak vzniklo silné priateľské puto. “Možno si niektorí myslia, že vytvoriť si vzťah s hendikepovaným človekom sa nedá. Ja však verím, že keď sa chce, všetko sa dá,” priznáva úspešný absolvent DofE. “Pomáhal som takto dobrovoľne po prvýkrát v živote. A bol to skvelý pocit.” Na otázku, ako mu táto skúsenosť pomohla, odpovedá s úprimnou pokorou: “Zistil som, že dobrovoľníctvo nie je o nás, nie je o tom, ako sa máme zlepšiť my. Je to práve o tom, ako my pomáhame druhým, aby sa zlepšili oni.” 

Keď pršalo, mrholilo, Raheb behal

Športový cieľ je tiež jednou z povinných súčastí DofE programu. Napriek tomu, že sa Raheb aktívne venuje kickboxu a na konte má niekoľko zlatých medailí z rôznych súťaží, rozhodol sa vylepšiť si skóre v behu. “Zvykol som z času na čas behávať 1 či 2 kilometre, no nikdy som nemal nejaký jasný bežecký cieľ. Až DofE ma vyhecovalo, aby som prekonal samého seba,” vraví mladý športovec. Zaumienil si na sebe zamakať a byť schopný zabehnúť 12 kilometrov za hodinu. A tak sa začali pravidelné každotýždenné tréningy. “Behával som od novembra do januára, počas najhoršieho možného počasia, s obrovskou bundou na sebe. Každým tréningom som sa zlepšoval. A to ma poháňalo vpred,” spomína. Posledný beh predčil jeho očakávania. Prekonal svoj osobný rekord a 12 kilometrov zvládol za 58 minút. “Bol som nesmierne šťastný, že sa mi to podarilo. Všetkým som o tom rozprával. Aj vďaka tejto skúsenosti viem, že keď chcem niečo dosiahnuť, musím sa do toho pustiť úplne bez hlavy, aj keby čoby. A jedine tak to dosiahnem,” uzatvára šťastný držiteľ Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu.

Autor: Simona Lučkaničová

Kedysi som bola lenivejší typ

Výber aktivít a cieľov, ktoré si mala Klára stanoviť na začiatku programu DofE pred dvoma rokmi, bol veľmi náročný. “Nikdy som nebola tým aktívnym človekom, ktorý by sa zapájal do krúžkov. Bola som skôr lenivejší typ,” sebakriticky priznáva.“Náhodne sa mi však podarilo prečítať niekoľko zaujímavých kníh o antropológii, a tak som sa rozhodla túto oblasť preskúmať v rámci DofE,” spomína budúcoročná maturantka.A tak začali dlhé hodiny čítania encyklopédií a samoštúdia o pôvode človeka. 

Objavila som svoju vášeň

Nasledujúci rok sa na pokračujúcej striebornej úrovni DofE pre zmenu ponorila do oblasti biochémie a genetiky. Tém, ktoré sa študenti učia na vysokej škole. “Túžila som pochopiť, aké procesy ovplyvňujú gény a môžu tak meniť podstatu rastlinných a živočíšnych druhov,”  so zanietením objasňuje mladá vedkyňa. “Vďaka DofE a tejto skúsenosti som objavila svoju vášeň. A navyše som prišla na to, akým smerom sa chcem v budúcnosti uberať,” vraví úspešná absolventka bronzovej a striebornej úrovne DofE, ktorej sa dosahovanie vlastných cieľov a snov zapáčilo natoľko, že sa rozhodla pokračovať ďalej na najnáročnejšiu zlatú úroveň aj počas maturitného ročníka. “Zvykla som si na to byť v takomto akčnom švungu. Už by mi to chýbalo,” priznáva. 

Sneh v máji prekvapil všetkých

Dve dobrodružné expedície, ktoré sú povinnou a veľmi obľúbenou súčasťou programu DofE, preverili priamo v teréne vytrvalosť a vnútornú motiváciu Kláry a ďalších mladých bojovníkov. Počas prvej, májovej, ich po pätnástich prejdených kilometroch a spánku v lese ráno zobudila snehová prikrývka. “Všetci sme ostali ako obarení. So zimou sme rátali. Ale sneh nikto nečakal,” s úsmevom spomína. Vytýčenú trasu po spoločných diskusiách mierne upravili a s ťažkými ruksakmi plnými povinnej výbavy a jedla sa vybrali putovať ďalej. Snehom sa brodili po hrebeňoch hôr desiatky kilometrov. Držali sa za ruky ako reťaz a podporovali sa. “S každým ďalším kopcom sme sa pozerali na seba a chvíľku pochybovali o tom, či to zvládneme. Vzdať sa či otočiť sa naspäť však neprichádzalo do úvahy. Boli sme v tom spolu. A vpred nás hnala túžba dosiahnuť vysnívaný cieľ,”vraví mladá turistka. 

Počasie skupinu potrápilo aj počas druhej júnovej expedície. Tentokrát v podobe tridsaťstupňových horúčav. “Pozerajúc spätne som naozaj hrdá na seba a na náš tím, že sme cez všetky skúšky tohto dobrodružstva prešli úspešne. Ja osobne som sa naučila, že je zbytočné sa dopredu strachovať, že sa niečo pokazí. Dôležitá je reakcia priamo na mieste na situáciu, ktorá nastane,” zamýšľa sa nahlas nad obdivuhodným výkonom.

Všestranne aktívna

Okrem spomínaných aktivít si Klára už druhý rok pravidelne zlepšuje kondičku v posilke a dobrovoľne doučuje deti zo sociálno-ekonomicky slabšieho prostredia v krízovom centre Dorka. “Vďaka DofE dobrovoľníctvu som naozaj vystúpila zo svojej komfortnej zóny. Postaviť sa pred skupinu malých detí a zaujať ich bolo niečo, čo mi úplne naháňalo strach. Už tomu tak nie je,”objasňuje. Nadobudnuté sebavedomie jej určite pomôže aj v budúcnosti. Na poslednej - zlatej úrovni DofE sa rozhodla dobrovoľne vypomáhať svojmu učiteľovi na škole s vedením desiatok nových Dofákov. “Tak ako som v Dorke odovzdávala svoje vedomosti, sa teraz túžim podeliť o svoje osobné skúsenosti a podporovať mladších spolužiakov na ich ceste svojich splnených cieľov a snov,” uzatvára úspešná mladá žena. 

Autor: Simona Lučkaničová

Treba ísť vždy za svojím snom. Aj keď máte už svoj vek a žijete v domove dôchodcov. Pretože možno aj vy narazíte na niekoho ako je osemnásťročná Katarína, ktorá vám pomôže urobiť krok k jeho naplneniu. Napríklad tak, že vám počas svojej dobrovoľníckej činnosti v DofE pomôže nainštalovať do počítača Word, aby ste mohli napísať svoje pamäte. A povzbudí vás. Aj takáto drobnosť môže zlepšiť deň, či dokonca život.

Úloha je jasná: potešiť

Katarína Prokopová z Gymnázia Antona Bernoláka v Námestove sa rozhodla, že spolu so svojím spolužiakom Mariánom spríjemnia dni starším ľuďom v domove dôchodcov. Trávili s nimi čas, počúvali ich príbehy, kŕmili ich, masírovali, prebalovali, pomáhali im na ceste do kaplnky, modlili sa s nimi.

“Uvedomila som si, ako je ťažko chorým a starým ľuďom. Ako im ide deň za dňom a už sa im často ani nechce žiť,” napísala do svojich zápiskov čerstvá držiteľka Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu. A ona si teda dala za úlohu to, aby sa im aspoň na chvílku vrátila radosť zo života. A zistila, že k tomu nie sú potrebné veľké činy či gestá. Stačí ľudskosť, záujem a dobrá nálada. 

Katarína je jednou z vyše 240-tich mladých ľudí z Trenčianskeho, Žilinského a Banskobytrického kraja, ktorí si v stredu prebrali bronzovú cenu. Na ceremónii v Château Gbeľany mladých ocenil britský veľvyslanec Andrew Garth, Chief Creative Director v Exponea Michal Pastier, členovia skupiny S Hudbou Vesmírnou, šéf Towercomu Ivan Peschl a aj člen boardu HB Reavis Peter Čerešník.

Keď Hanka zje celý obed

Mladá gymnazistka zistila, že aj ona dostáva zo strany seniorov kopu vďačnosti a radosti. Napríklad zadosťučinenie z toho, že babka Hanka po dlhom čase zjedla obed, keď ju kŕmila. Alebo z toho, že sa starší nevidiaci pán (aj vďaka jej pomoci) dostane o trochu viac na čerstvý vzduch. 

O seniorov je podľa nej výborne postarané. Veľmi sa tešia z toho, keď im príde robiť spoločnosť mladý človek. “Dúfam, že som hoci i jednému z nich spríjemnila chvíľku v ich živote a dodala trošku radosti. Určite ich prídem navštíviť, hoci mi tento projekt skončí,” píše študentka. 

Mínus 21 a dvadsať kilometrov na bežkách

Katarína zobrala svoje pôsobenie v DofE ako príležitosť aj v oblasti športu. Dlho obdivovala ľudí, ktorí bežkujú, no sama sa k tomu nevedela odhodlať. Aj preto si v DofE dala za cieľ zvládnuť 20 kilometrový turistický prechod na bežkách. Najprv si na narodeniny zaželala bežky a začala trénovať kondičku. Potom postupne pridávala kilometre na bežkách, začala na piatich. Po troch mesiacoch sa jej to podarilo: so sesternicou zvládli 20 kilometrov dlhý novotský prechod grúňom. A nezastavila ich ani desivá cifra na teplomeri: mínus 21 stupňov.

“Bežkovanie mi prinášalo radosť a hlavne psychický oddych. Posunulo ma to vpred, a to aj napriek tomu, že som občas nemala chuť ísť bežkovať. Bol to skvelý zážitok, skúsenosť a najmä sebarozvoj,” píše o aktivite Katka.

Najväčší benefit? Priateľstvo

A čo jej rozvojový program DofE dal? Poznanie, že si treba stanoviť cieľ a ísť za ním. A okrem toho, ešte niečo dôležitejšie: nové priateľstvá. “Spoznala som ľudí, ktorých som dovtedy len na škole vídala.” V neposlednom rade to podľa nej výrazne zlepšilo aj vzťahy s učiteľmi. “Nové väzby a priateľstvá v našej DofE komunite sú pre mňa najväčším darom,” uzatvára.

Skúsil niečo nové

Pri tejto technike sa pracuje s papierovými ústrižkami, ktoré sa v mnohých vrstvách prelepujú cez seba. Martinovi vnukol túto myšlienku jeho triedny učiteľ, keďže mal chuť skúsiť niečo nové. “Najprv som si techniku študoval a postupne som sa snažil prebudiť svoju kreativitu, aby boli topánky zaujímavé, pretože som sa nikdy predtým takejto oblasti nevenoval,” vysvetľuje osemnásťročný študent, ktorý si v septembri 2018 prebral Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu.

Topánka inšpirovaná pavúkom

Čo všetko potrebujete k tomu, aby ste vyrobili dámsku topánku v tvare labute či pavúka? Kopyto lodičky, papier, ktorý premeníte na kašovitú zmes pripomínajúcu sadru, kus kreativity a poriadnu dávku trpezlivosti. Potom začnete postupne materiál vrstviť a trpezlivo čakať, kým začne zmes tuhnúť. Vyrežete lodičku a… začnete dizajnovať. “Topánka inšpirovaná pavúkom bola asi najzložitejšia, musel som pracovať s kovom a to mi dalo celkom zabrať,” spomína mladý strojár. 

Svoj cieľ však dotiahol do úspešného konca a vyrobil štyri páry topánok. “Za všetko vlastne môže môj učiteľ, nevedel som si určiť cieľ a nakoniec som vďaka nemu vyskúšal toto,” vysvetľuje čerstvý držiteľ bronzovej ceny. 

Prínos programu DofE vníma v tom, že si dokázal pravidelne vyčleniť čas na nové činnosti. 

“Dokážem si viac určiť priority,” hovorí Martin, ktorý sa okrem kašírovania zdokonaľoval v hokejbale: dostal sa do úzkeho výberu tímu na Majstrovstvách Slovenska. A jeho tím dokonca skončil na turnaji druhý. V rámci splnenia cieľa v dobrovoľníctve išiel tiež na hranu svojej komfortnej zóny, keď sa venoval seniorom v domove dôchodcom. “Hrávali sme im s kamarátom na gitaru a zabávali ich obľúbenou hru bingo a musím povedať, že som sa aj ja dobre bavil.” 

Alec má 16 rokov a na konte úspech, ktorý určite ovplyvní jeho budúcu kariéru. Jeho minimalistická snímka sa totiž dostala medzi top fotografie roka, ktorú vyberá komunita VSCO. Nič vám ten názov nehovorí? Odteraz bude!

VSCO je aplikácia a zároveň sociálna sieť, ktorá združuje milovníkov fotografie. Ide vlastne o aplikáciu na fotenie, editovanie a zdieľanie fotiek. Zároveň je to aj sociálna sieť, ktorá mala už v roku 2016 vyše 30 miliónov užívateľov. 
A ak ešte stále o úspechu mladého Slováka pochybujete, určite vás presvedčíto, že VSCO je najpopulárnejšou značkou na Instagrame. Hashtag #VSCO a #VSCOcam má vyše 300 miliónov použití a je dosť vysoko aj nad populárnymi značkami ako napríklad Nike)

Minimalizmus ako výťah na vrchol

Ale späť k Alecovi, 16-ročný študent gymnázia v Dubnici nad Váhom zažiaril minimalistickou fotografiou pomarančov a pohárov, ktorá vyniká podmanivými farbami a optickou hrou. 

Dosiahni čo chceš. Stačí hodina týždenne

Alec si v oblasti talent zvolil za cieľ zdokonaliť sa vo fotení, ktoré ho bavilo už pár rokov, ale nikdy sa mu pravidelne nevenoval. „Vďaka DofE som si našiel čas a každý týždeň som systematicky pracoval na tom, aby som si naštudoval základy teórie a skúšal to v praxi,” vysvetľuje Alec. Preto sa učil nové postupy a viac fotil. 

Jeho umelecká cesta je napriek mladému veku jasná, fascinuje ho minimalizmus. „Je pre mňa dôležité, aby z fotky bolo niečo cítiť a aby nebola tuctová. A práve jednoduché veci chcú nápad a možno iný pohľad,” vysvetľuje.

Fotenie ho začalo baviť v 14 rokoch, o rok neskôr dostal svoj prvý fotoaparát a už ten ďalší sa jeho fotografia dostala do prestížneho výberu medzi top snímky roka VSCO X. „Keď mi napísali, že som v ich výbere, skákal som dva metre vysoko,” spomína Alec, ktorého veľmi baví aj druhá časť kreatívnej tvorby, a to editovanie a úpravy fotiek. Gymnazistu inšpirujú aj mnohé zvučné mená zo slovenskej fotografie, ako napríklad Mária Švarbová  či Evelyn Benčičová.

Alec svoju budúcnosť vidí za objektívom fotoaparátu. „Chcel by som sa tomu venovať naďalej,” vysvetľuje čerstvý držiteľ bronzovej ceny. Na ceremóniiv Château Gbeľany mladých ľudí podporil aj britský veľvyslanec Andrew Garth, šéf Towercomu Ivan Peschl, člen boardu HB Reavis Peter Čerešník, Creativ dicrector Exponea Michal Pastier či členovia skupiny S Hudbou Vesmírnou.

Ocenenie si preberalo skoro 240 študentov zo Žilinského, Trenčianskeho a Banskobytrického kraja.

Získať zlaté ocenenie DofE nie je vôbec jednoduché. Vyžaduje si hlavne veľa sebazaprenia a pravidelnú prácu vyše rok a pol na splnení cieľov v troch oblastiach - rozvoj talentu, šport, dobrovoľníctvo, absolvovanie dobrodružnej expedície a rezidenčného projektu. Zo všetkých 1,3 milióna účastníkov, ktorí sa každoročne do DofE zapájajú v 140 krajinách na celom svete, iba menej ako 3% dokončí zlatú- najťažšiu úroveň. Tobiáš však vytrval, prekonal sám seba a stal sa tak jedným z prvých zlatých absolventov na Slovensku.

Pomaly ďalej zájdeš

Tobiáš, študent Školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave, začal po prvýkrát objavovať svet programovania pred dvoma rokmi v rámci programu DofE. Na začiatku si stanovil cieľ umiestniť sa v hornej pätine súťažiacich náročného korešpondenčného seminára z programovania, kde súperil proti skúseným profíkom- programátorom. Navyše chcel nadobudnuté vedomosti zužitkovať aj v praxi mimo cvičných príkladov.“Rýchlo som si však uvedomil, že ak chcem naozaj pochopiť, ako programovanie funguje, musím na sebe poriadne a hlavne pravidelne makať,”priznáva Tobiáš. 

A tak sa najprv vrhol do zdolania programovacieho jazyka c++, ktorý neobsahuje skratky či príkazy, a teda si vyžaduje komplexné porozumenie programovania ako takého. Desiatky cvičení v rámci korešpondenčného seminára ho poriadne potrápili a vycibrili tiež jeho trpezlivosť a cit pre detail. “Občas mi to už išlo naozaj na nervy. Tým, že samotné úlohy boli kreatívne a vyžadovali napísanie vlastných kódov, často sa stávalo, že moje riešenie fungovalo v 9 z 10 tich prípadov. Nájsť však chybičku sa javilo ako hľadanie ihly v kope sena,”približuje zlatý absolvent DofE.

Programovať už viem, čo teraz

Po deviatich mesiacoch intenzívneho štúdia programovania prešiel na kódenie vlastného prediktívneho modelu v jazyku Python. “Môj model vypálil fantasticky! S 97% presnosťou dokáže predikovať napríklad tržby internetových obchodov, spotrebu energie či benzínu. To všetko na základe vstupných číselných dát. Vie tak predpovedať prakticky čokoľvek. Okrem budúcnosti človeka,”úsmevne približuje svoj model maturant.

DofE pomáha v kariérnom smerovaní

“Vďaka tejto skúsenosti v DofE som sa začal zaujímať o štatistiku do takej miery, že by som ju v kombinácii s ekonómiou chcel študovať na vysokej škole. Kvalitná kvantitatívna analýza je základným kameňom tohto štúdia, preto som rád, že som tento svet čísel mohol objaviť,” objasňuje Tobiáš, ktorý verí, že mu absolvovanie zlatej úrovne DofE tiež pomôže dostať sa na vysnívanú univerzitu v zahraničí. 

Pomohol v raste aj konferencii TEDxYouth

V rámci dobrovoľníctva sa Tobiáš rozhodol angažovať v študentskej neziskovke. Podľa jeho slov sa na začiatku snažil aspoň zorientovať vo všetkom, čo táto aktivita obnáša. Dlhodobá a pravidelná práca sa vyplatila, a tak dostal príležitosť zodpovedať za komunikáciu s partnermi, sponzoring a financie. “Som hrdý na to, že pod mojím vedením sme po prvýkrát dosiahli úspech. Po štyroch rokoch, odkedy bežal TEDxYouth, skončil účtovný rok vo výraznom pluse,” spomína hrdý spoluorganizátor dvoch TEDx-ov v Bratislave a ďalších podujatí, ktorých sa dokopy zúčastnilo takmer 1000 divákov.

DofE ma zmenilo

“Vďaka tejto skúsenosti som si zlepšil manažérske zručnosti či schopnosť komplexne riešiť problémy. Naučil som sa a v praxi vyskúšal, ako rozdeľovať úlohy, fungovať v tíme organizovane, no hlavne ako míňať peniaze efektívne a s dôrazom na priority,” vymenúva.

“DofE však osobne vnímam ako celoživotnú lekciu pravidelnosti. Bez definovania si jasných cieľov na tak dlhé obdobie by som to po neúspechoch alebo prekážkach po čase určite vzdal. Vybudoval som si však cennú rutinu. A tak som zistil, že človek si vie na veci zvyknúť. Aj tie nepríjemné. Vie sa cez ne prekusnúť a tak dosiahnuť všetko, čo si na začiatku zaumienil. A pocit z dosiahnutého cieľa je na nezaplatenie,” uzatvára jeden z prvých zlatých absolventov DofE na Slovensku. 

Autor: Simona Lučkaničová

Aj maličkosť vie urobiť veľký rozdiel. Toto pochopila aj študentka Gymnázia Angely Merici v Trnave a pustila sa do svojho malého projektu: naučiť sa háčkovať chobotničky.

Tieto malé bavlnené zvieratká totiž majú pre predčasne narodené bábätká veľký význam. Deti sa s nimi cítia bezpečnejšie a podľa britského výskumu majú vďaka chobotničkám novorodenci v inkubátore pravidelný srdcový tep a lepšie dýchajú. Pripisuje sa to tomu, že im pripomínajú pupočnú šnúru. Majú však aj praktickejší význam, deti poťahujú chápadlá chobotníc a nevyťahujú si hadičky a infúzie, ktoré majú často zavedené. “Háčkovanie ma naučilo trpezlivosti a snaha vyrobiť, čo najviac chobotničiek zase systematickosti,” pochvaľuje si gymnazistka svoju aktivitu v rámci DofE.

Chobotničky, ktoré robia radosť. Dvakrát

Chobotničky, ktoré študentka z Trnavy v rámci DofE háčkovala, musia spĺňať niekoľko prísnych kritérií. Musia byť zo 100-percentnej bavlny, ktorá sa dá dokonale dezinfikovať. Celá iniciatíva pochádza z Dánska a Timea sa ju snažila rozšíriť aj v Trnave. Oslovila viaceré organizácie a domovy dôchodcov s ponukou, že pre nich urobí spoločné háčkovacie stretnutia. 

“Nakoniec sa to podarilo v domove dôchodcov, aj keď to bolo komplikované, starší ľudia boli radi, že môžu byť takto užitoční.” A to aj napriek tomu, že im háčkovanie často komplikuje napríklad horší zrak.Timeas má však plány veľké, chcela by zorganizovať deň háčkovania v Trnave a vyrobiť, čo najviac chobotníc pre malé deti.

Budúcnosť je jasná: medicína

Timea sa navyše realizovala aj inak. Pomáhala ako dobrovoľníčka počas stretnutia predčasne narodených detí, ktoré organizovalo združenie OZ Malíček a bola nadšená z pokrokov a dojímavých príbehov, ktoré mohla vidieť aj precítiť na vlastnej koži. “Je krásne a veľmi dojemné, ako sa deti stretávali s doktormi, ktorí im zachránili život.” Lásku k deťom i tým najlepším, je cítiť z každého jej slova. Aj preto vás asi neprekvapí jej cieľ v rámci rozvoja talentu: práca o psychomotorickom vývine predčasne narodených detí, s ktorou ide zabojovať na krajské kolo Stredoškolskej odbornej činnosti. Oslovila kvôli nej desiatky mamičiek s predčasne narodenými bábätkami a zbierala cenné dáta, ktoré v práci analyzovala.

Účasť v DofE mladú gymnazistku naučila veľa, je trpezlivejšia a systematickejšia (napríklad prácu nerobila nárazovo, ale dlhodobo a viac išla viac do hĺbky, keďže sa aktivity v programe opakujú každý týždeň). Už dokonca aj vie, čo ďalej so životom - mieri na medicínu a chce sa venovať práve predčasne narodeným deťom. “Vďaka DofE som si uvedomila, že ak viem, čo chcem, a pravidelne na tom zapracujem, dokážem čokoľvek.” A uvedomila si, že aj maličkosť, ako uháčkovaná chobotnica vie urobiť veľkú radosť.

Program Astrophysics XSeries je séria kurzov z astrofyziky, ktoré online vyučujú prestížni lídri  vrátane nositeľov Nobelovej ceny. Paulína Ulahelová je študentka z Gymnázia Jura Hronca v Bratislave a od malička ju fascinuje to, ako funguje svet. Takže sa rozhodla, že si v rámci  DofE dá v oblasti talentu ambiciózny cieľ: absolvuje tri online kurzy v angličtine na Australian National University. 

Teóriu čiernych dier vysvetlí stredoškoláčka

Učila sa teda napríklad od Briana Schmidta, vedúceho tímu, ktorý objavil temnú energiu - prácu, ktorá mu získala Nobelovu cenu za fyziku v roku 2011. Témy boli rozmanité od nevyriešených tajomstiev vesmíru, exoplanét, čiernych dier či všeobecnej kozmológie. 

“Jeden kurz trvá asi dva mesiace, prednáška rieši problém z astrofyziky, počítajú sa príklady a zadáva sa domáca úloha,” vysvetľuje s nadšením stredoškoláčka, ktorá si musela veľa vecí študovať predom, keďže kurz je určený pre vysokoškolákov a predpokladá úroveň znalostí, ktoré sú na strednej nemysliteľné. Ale to pre ňu nebolo žiadnou prekážkou.

Mami, ako funguje vesmír?

Pýtate sa, kde je začiatok unikátneho príbehu, ktorý píše mladá študentka? Tam, kde je objavovanie veľká zábava: v detstve. Bola totiž extrémne zvedavá. Stále kládla otázky rodičom a neskôr sama sebe: ako funguje svet, z čoho je vytvorený, aké sú tam pravidlá? Keďže je detailistka, rožkom ju nikto neopil. Začala si odpovede hľadať v knihách a na internete. “Veľmi ma to všetko fascinovalo, doma sa mi kopili knihy,” spomína Paulína. Na konci základnej školy pribudol do jej detskej izby v Štúrove aj teleskop, ktorý namierila rovno na mesiac.

Najviac ju zo všetkého baví kvantová fyzika. “Rozmieňa všetko na drobné, ide do najmenších detailov,” vysvetľuje. Svet kvantovej fyziky je podľa nej záhadný, no vysvetľuje do podrobností pravdu o našom svete spôsobmi, ktoré tak trochu spochybňujú existujúcu štruktúru zaužívaných znalostí.

Paulína chce astrofyziku študovať na The University of Edinburgh v Škótsku. Verí, že jej v naplnení tejto ambície pomôže aj ocenenie v programe DofE, ktoré je vo svete vnímané ako výhoda pri prihlasovaní sa na univerzity.

Astrofyzička, ktorá tancuje balet

Mladí ľudia sa vďaka systematickej práci na cieľoch v rámci Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu zlepšujú v time manažmente, pestujú si sebavedomie, vytrvalosť a cieľavedomosť, pomáhajú druhým, zbierajú zážitky, či sa učia práci v tíme na dobrodružných expedíciách.

Paulína sa navyše teší z ďalšiho osobného úspechu. DofE ju motivovalo k tomu, aby vystúpila zo svojej komfortnej zóny.

Ako sama tvrdí, nie je spoločenský typ. Radšej si všetko naštuduje, pripraví doma. A keďže je program zameraný na komplexný rozvoj, musela si dať ciel aj v oblasti športu, čo pre ňu nebolo vôbec jednoduché. Vybrala si opäť netradične. S baletom začala randiť už na bronzovej úrovni DofE, pokračovala tréningu aj na striebre. “Bola to jasná voľba, nič iné neprichádzalo do úvahy. Balet je organizovaný, s jasnými pravidlami a začalo ma to veľmi baviť,” hovorí. Ak sa nevenuje fyzike, cibrí figúry v baletných špičkách. 

Limity neexistujú. Ak zamakáte

A čo ju ešte účasť v programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu naučila? “Ak sa k niečomu odhodlať, nič nie je nemožné,” hovorí rozhodne. Ako príklad spomína dobrodružnú expedíciu, ktorú počas DofE absolvovala. Odchádzala s boľavým kolenom, 20 kilovým batohom a strachom, že tam... “Nakoniec som prežila,” hovorí so smiechom gymnazistka. Prežila v prírode dve noci, prešla desiatky kilometrov, zžila sa s tímom spolužiakov a rozšírila svoje obzory.

Lukáš je na prvý pohľad typickým gymnazistom. Ale len na prvý. Hneď ako sa s ním začnete rozprávať, vás môže prekvapiť, ako jasne a zrozumiteľne formuluje svoje myšlienky a názory. A presne takto si vyberal aj svoje ciele v rámci DofE.

Trávil napríklad veľa času v kostole sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku a všimol si, že sa o neho zaujímajú aj turisti, no nemajú možnosť dozvedieť sa o ňom viac. 
Zobral teda veci do vlastných rúk, naštudoval si históriu kostola, naučil sa ju prezentovať a začal s malým dobrodružstvom: ponúkal turistom svoju spoločnosť a sprevádzal ich kostolom.

“Je to výborná skúsenosť, pretože som sa v prvom rade dozvedel veľa o histórii okolia a v druhom som zapracoval na svojich prezentačných a komunikačných zručnostiach,” vysvetľuje čerstvý držiteľ striebornej ceny DofE.

Chcete vedieť viac? Budem vás sprevádzať

Mladí ľudia sa vďaka systematickej práci na cieľoch v rámci Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu zlepšujú v time manažmente, pestujú si sebavedomie, vytrvalosť a cieľavedomosť, pomáhajú druhým, zbierajú zážitky, či sa učia práci v tíme na dobrodružných expedíciách.

Lukáš  napríklad cez dobrovoľníctvo komunikoval to, že v kostole je obraz z dielne Majstra Pavla z Levoče alebo, že je domovom najvyššieho neogotického oltára u nás. Najprv si sprevádzanie nacvičil pred známymi a potom začal na ostro. Dokonca si často sám ľudí pred kostolom iniciatívne odchytával. “Môj strach z vystupovania na verejnosti je výrazne menší, som aj viac sebavedomý,” pochvaľuje si svoju prvú skúsenosť. Kostolom odvtedy previedol stovky/desiatky ľudí a v aktivite pokračuje dodnes.

Naučil sa (vy)hrať japonské šachy

A to nie je všetko. Keďže chcel popracovať aj na posilnení logického myslenia a precíznosti, vybral si ďalší netradičný cieľ: naučiť sa hrať japonské šachy Shogi.

Objednal si hru, naštudoval pravidlá a začal pravidelne trénovať. “Netušil som, že to bude také ťažké, hra je veľmi komplexná a náročná na sústredenie a taktiku, “ hovorí Lukáš. 
Na začiatku stále prehrával, pretože bol nepozorný a nemyslel dostatočne dopredu. A úprimne - musel si aj zvyknúť na japonsky popísané figúrky, ktoré sú ťažšie na pochopenie ako tie, ktoré poznáme.

Ale keďže si Lukáš cvičil vďaka programu DofE aj svoju vytrvalosť - bojoval ďalej. Až sa po dlhých týždňoch prebojoval k víťazstvu. Potom začal hrávať tieto šahchy aj s kamarátom a dokonca si trúfol aj na poloprofesionála. Síce s ním prehral, ale súper vzdal hold jeho bojovnosti a logike.

“DofE ma navyše naučilo timemanažmentu. Predtým som si nevedel na nič nájsť čas, nedoťahoval som veci dokonca, teraz ma chváli aj rodina,” popisuje a teší sa aj z toho, že vďaka programu spoznal aj veľa nových ľudí.

Lenivosť je nuda. Teraz chce viac

“Som veľmi rád, že som si vyskúšal program DofE, určite pôjdem aj na zlato. Som viac zorganizovaný, stíham všetko, čo si naplánujem a prekonal som svoju lenivosť,” vysvetľuje čerstvý držiteľ 17-ročný Lukáš. A ako dôkaz postačí fakt, že okrem sprevádzania a japonských šachov cvičil v rámci DofE aj Aikido. A prečo? Pretože je to aktívny futbalista a chcel si vyskúšať iný typ pohybu a skrz neho sa zlepšiť následne aj vo futbale.

Tak čo, ešte stále veríte na výhovorku, že mladý človek má veľa podnetov a málo času?

Svoj voľný čas sa Diana rozhodla dobrovoľne venovať detským onkologickým pacientom, napriek tomu, že so zákernou chorobou mala sama v detstve skúsenosť a momentálne jej opätovne čelí. “Ako malá som sa tri roky liečila z leukémie. Pamätám sa, ako mi vtedy veľmi prospelo, keď za nami na oddelenie prišli klauni alebo herci z divadla. Preto som sa rozhodla tam opätovne vrátiť a priniesť k týmto malým bojovníkom trocha radosti a smiechu. Nádej predsa umiera posledná. Ja sama som toho príkladom,” objasňuje jednu z aktivít, ktorú si stanovila v rámci rozvojového programu DofE. 

A tak každý týždeň vlakom dochádzala z obce Široké 60 kilometrov do Košíc za svojimi novými kamarátmi. Úvodné stretnutia s primárkou nemocnice a rodičmi pacientov dali oficiálne zelenú Diankinej kreativite a nezištnému plánu. S deťmi sa tak spoločne pustili do skúšania rôznych divadielok, hrali sa na pirátov, princezné, skladali modely autíčok, lego či puzzle. “Tieto detičky ma úplne očarili. Napriek tomu, že sú choré, sú neskutočne šikovné, a preto som na naše stretnutie musela vždy chodiť aj s niekoľkými extra aktivitami v rukáve,” približuje Diana. Na svojej škole tiež zorganizovala zbierku, za ktorú deťom kúpila darčeky a vyrobila diplomy. 

“Po tejto skúsenosti som si uvedomila, že človek nemusí byť lekár, aby týmto deťom pomohol. Akonáhle mi to môj zdravotný stav dovolí, rada sa k nim vrátim a prinesiem na ich tváre opäť trochu úsmevu,” odhodlane priznáva Diana.

Jednou z podmienok získania Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu je tiež absolvovanie dobrodružnej expedície, počas ktorej mladí zdolávajú desiatky kilometrov, učia sa spolupracovať a prekonávajú svoje limity.“Na začiatku som sa veľmi bála. Vôbec som si neverila. Ja veľmi športovať nemôžem, a preto som nechcela, aby moje zlyhanie malo vplyv na celú skupinu,” približuje Diana. Dobrodružná expedícia v Pohorí Čergov nakoniec úspešne preverila vytrvalosť, samostatnosť študentov a utužila vzťahy medzi spolužiakmi. “Bola to doteraz najväčšia výzva, akej som čelila. Vďaka tejto skúsenosti však už viem, že nie som z cukru. Keď som zvládla toto, zvládnem už čokoľvek,” odhodlane dodáva Diana, ktorá počas svojej účasti v programe tiež aktívne prispievala do školského časopisu a tancovala.

“DofE ma naučilo pozerať sa inak na život. Pomohlo mi zamyslieť sa nad tým, čo by som v živote chcela dosiahnuť. A vďaka tejto skúsenosti mám odhodlanie bojovať ďalej,” uzatvára šťastná držiteľka Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu.

Autor: Simona Lučkaničová

Svoj voľný čas sa Diana rozhodla dobrovoľne venovať detským onkologickým pacientom, napriek tomu, že so zákernou chorobou mala sama v detstve skúsenosť a momentálne jej opätovne čelí. “Ako malá som sa tri roky liečila z leukémie. Pamätám sa, ako mi vtedy veľmi prospelo, keď za nami na oddelenie prišli klauni alebo herci z divadla. Preto som sa rozhodla tam opätovne vrátiť a priniesť k týmto malým bojovníkom trocha radosti a smiechu. Nádej predsa umiera posledná. Ja sama som toho príkladom,” objasňuje jednu z aktivít, ktorú si stanovila v rámci rozvojového programu DofE. 

A tak každý týždeň vlakom dochádzala z obce Široké 60 kilometrov do Košíc za svojimi novými kamarátmi. Úvodné stretnutia s primárkou nemocnice a rodičmi pacientov dali oficiálne zelenú Diankinej kreativite a nezištnému plánu. S deťmi sa tak spoločne pustili do skúšania rôznych divadielok, hrali sa na pirátov, princezné, skladali modely autíčok, lego či puzzle. “Tieto detičky ma úplne očarili. Napriek tomu, že sú choré, sú neskutočne šikovné, a preto som na naše stretnutie musela vždy chodiť aj s niekoľkými extra aktivitami v rukáve,” približuje Diana. Na svojej škole tiež zorganizovala zbierku, za ktorú deťom kúpila darčeky a vyrobila diplomy. 

“Po tejto skúsenosti som si uvedomila, že človek nemusí byť lekár, aby týmto deťom pomohol. Akonáhle mi to môj zdravotný stav dovolí, rada sa k nim vrátim a prinesiem na ich tváre opäť trochu úsmevu,” odhodlane priznáva Diana.

Jednou z podmienok získania Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu je tiež absolvovanie dobrodružnej expedície, počas ktorej mladí zdolávajú desiatky kilometrov, učia sa spolupracovať a prekonávajú svoje limity.“Na začiatku som sa veľmi bála. Vôbec som si neverila. Ja veľmi športovať nemôžem, a preto som nechcela, aby moje zlyhanie malo vplyv na celú skupinu,” približuje Diana. Dobrodružná expedícia v Pohorí Čergov nakoniec úspešne preverila vytrvalosť, samostatnosť študentov a utužila vzťahy medzi spolužiakmi. “Bola to doteraz najväčšia výzva, akej som čelila. Vďaka tejto skúsenosti však už viem, že nie som z cukru. Keď som zvládla toto, zvládnem už čokoľvek,” odhodlane dodáva Diana, ktorá počas svojej účasti v programe tiež aktívne prispievala do školského časopisu a tancovala.

“DofE ma naučilo pozerať sa inak na život. Pomohlo mi zamyslieť sa nad tým, čo by som v živote chcela dosiahnuť. A vďaka tejto skúsenosti mám odhodlanie bojovať ďalej,” uzatvára šťastná držiteľka Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu.

Autor: Simona Lučkaničová

Pred tým, ako sa Matúš zapojil do programu DofE, nikdy nedobrovoľníčil. Ako sám priznáva, ani nad tým neuvažoval.“Počas roka som mal vždy veľa školy, v lete som sa snažil byť čo najviac s kamarátmi a užívať si ho. Navyše, nikdy mi nenapadlo, že pomáhať môžem aj tu. Keď sa povedalo dobrovoľníctvo, predstavil som si pomáhanie v Afrike, čo je pre mňa príliš ďaleko,”objasňuje. Zmena nastala, keď sa prihlásil do rozvojového programu DofE, v rámci ktorého si mladí plania svoje ciele v štyroch oblastiach - šport, rozvoj talentu, dobrovoľníctvo a dobrodružná expedícia.

Príbehy rehoľných sestier z jeho školy ho inšpirovali natoľko, že sa v rámci DofE rozhodol im pravidelne pomáhať pri práci s bezdomovcami prípravou a rozdávaním polievok a ponúkaním inej pomoci. “Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť. Hlavne boj s vlastnými predsudkami, ktoré vyšli na povrch od prvého momentu, keď som zbadal toľko zúbožených a hladných ľudí. Veľmi ma to zasiahlo. Až neskôr som bol schopný sa na týchto ľudí pozrieť s odstupom a objavovať či pochopiť ich životné cesty,” úprimne priznáva Matúš. 

Vďaka tejto skúsenosti sa mladý študent teraz empatickejšie a citlivejšie zamýšľa nad témami, ktoré sú jeho generácii často vzdialené. Navyše, s dobrovoľníčením by rád pokračoval ďalej. “Je to veľmi dobrý pocit pomáhať tým, ktorí to potrebujú,” približuje šťastný absolvent Medzinárodnej ceny vojvodu z Edniburghu. 

Program DofE mu však pomohol tiež objaviť lásku k hudbe a pokoriť svoju lenivosť.

V rámci oblasti Rozvoj talentu si stanovil cieľ naučiť sa základy hry na klavíri. “Ku klavíru ma to vždy lákalo. Brat má doma dokonca aj klávesy. Nikdy som si však nenašiel čas, aby som sa tomu venoval, alebo chodil na ZUŠku. Až DofE ma prinútilo odhodlať sa a následne neprestať s cvičením,” spomína Matúš, ktorý na začiatku svojej hudobnej cesty vôbec nepoznal noty. Zdolávania prstokladov a teórie boli vraj veľmi náročné. Navyše si počas nacvičovania zlomil prst na jednej ruke, čo ho však neodradilo od poctivej a pravidelnej prípravy. V priebehu troch mesiacov si splnil svoj sen a zvládol obojručne zahrať prvú skladbu. “Bez DofE by som tento vlastný cieľ a sen určite nedosiahol. Nestrávil by som nad tým toľko času. Naučil by som sa asi prvý riadok skladby a nechal by som to tak. Vďaka tomuto programu a samotnému cieľu som sa naučil vzoprieť a odolať vlastnej lenivosti. Som hrdý na to, že som sa naučil prekonať samého seba, ” vymenúva.

S hrou na klavíri Matúš určite nekončí. Teší sa nie len z vlastných pokrokov, ale aj toho, ako mu hudba pomáha. “Keď mám zlý deň alebo sa na niečo hnevám, práve cvičenie na klavíri mi dokáže zlepšiť náladu. Kedysi som si v takýchto situáciách ľahol a spal. Teraz už mám iný liek,” uzatvára Matúš. 

Autor: Simona Lučkaničová

Študentka sociálnej práce na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici prestala hľadať výhovorky a veci dotiahla do konca. A navyše - už bude sama dávať tie krídla - rozhodla sa mentorovať mladých. 

K športu mala od detstva vždy veľmi blízko. Kedysi sa venovala gymnastike či fitnessu. Po diagnostikovaní svalovej dystrofie sa však všetko v jej živote prehodnotilo, pribudol jej vozík a kopa (nielen) zdravotných komplikácii. Všetko bolo o trochu ťažšie, no nie nemožné. Šport ju priťahoval naďalej a jej obdiv sa obrátili smerom k paraolympionikom.

Pred rokom začala s hraním stolného tenisu. Až rozvojový program Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE) ju naštartoval naplno. „Mojím snom je dostať sa na paraolympiádu, no nikdy som si dostatočne neverila. Až DofE ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, čo musím spraviť, aby som si tento sen raz naplnila,“ vysvetľuje študentka. 

Najprv chcela ujsť, nakoniec uspela

Tak sa skončil čas výhovoriek a začalo sa obdobie pravidelnej driny. Kristína sa päť mesiacov pripravovala na to, že sa zúčastní prvého ping pongového turnaja pre hendikepovaných. Stalo sa.

„Všade boli profíci, najprv som mala chuť ujsť. Sama seba som sa pýtala, čo tu vlastne robím“, spomína na prvý moment z vytúženého športového podujatia.  Kristína zostala.

Odmenou bolo, že z náročného turnaja odchádzala nabitá množstvom energie, elánu a inšpirácie. Povzbudili ju aj známi slovenskí paraolympionici, ako napríklad Ján Riapoš, Lukáš Križan, Andrej Mészáros, ktorí ju v jej ambícii podporujú. „S Andrejom, úspešným paraolympionikom, som si dokonca zahrala jeden set. Boli to riadne nervy,“spomína.

So stolným tenisom plánuje naďalej pokračovať. “Stolný tenis mi dáva veľkú slobodu cítiť sa ako obyčajný zdravý človek a nepoľaviť. Som šťastná, že aj vďaka touto programu mám za sebou prvú skúsenosť z takejto súťaže. Nemyslela som si, že svoje obavy či hanblivosť niekedy takto prekonám,“ dodáva úspešná absolventka.

Aj ja túžim pomáhať

Šport nebola jediná oblasť, kde zamakala. Vďaka komplexnému programu DofE sa mladá študentka vrátila po mnohých rokoch k svojej ďalšej vášni, maľovaniu. „Posledné 4 roky som však mala akúsi krízu, odišla múza či inšpirácia,“ vysvetľuje. Svoj talent začala opätovne rozvíjať a ako sama vraví, úplne tomu prepadla. Vďaka skúsenej akademickej maliarke, ktorá ju v maľbe sprevádza, na plátno zachytáva prírodu, okolie a sama viac experimentuje. 

Maľovaním to však nekončí. Svoje obrazy sa rozhodla predávať na portály hendikup.sk a výťažkom z predaja tak podporuje organizácie Svetielko nádeje a Dobrý anjel. „Sama som od organizácie Dobrý anjel a ľudí dostala v živote mnoho podpory, za ktorú som nesmierne vďačná. Preto som sa rozhodla pomáhať aj ja. Nejako to predsa treba vrátiť svetu,“ vysvetľuje odhodlane.

Kika v rámci Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu  tiež pravidelne dobrovoľne pomáhala deťom v zariadení núdzového bývania. 

UMB má svetový unikát

Aby toho nebolo málo, ambiciózna študentka tiež absolvovala fakultný predmet s názvom Vedúci DofE na svojej škole, ktorý študentov učí, ako sprevádzať mladých účastníkov tohto programu na svojej ceste za splnenými cieľmi. Jedná sa o prvú a celosvetovo unikátnu spoluprácu univerzity s týmto medzinárodným programom. Univerzita totiž učí, ako sa stať mentorom v programe už svojich študentov. „Nestačilo mi plniť si vlastné sny. Ja sama som chcela vedieť, aký je to pocit motivovať a viesť mladšiu študentku na jej ceste programom,“ vysvetľuje. „Bola to pre mňa prvá skúsenosť tohto typu. Pred tým som si myslela, že ja nemôžem byť niekoho mentorom, keďže doteraz vždy pomáhali mne.“

Dobrodružná expedícia na vozíkiu? Dá sa to!

DofE nie je len o talente. Jednou z podmienok je aj dobrodružná expedícia, ktorá okrem iného zahŕňa turistiku vo voľnej prírode či noc v lese. Kike od začiatku naháňala strach, keďže sa bála, že nezvládne pokoriť limity svojho hendikepu. 

Cestu však so svojimi rovesníkmi zodpovedne naplánovali, a tak nakoniec zdolanie vyše 20 kilometrov bolo náročné, ale nie nemožné. „Som nesmierne vďačná za túto skúsenosť. Zažila som prírodu a slobodu, ktorou som bola naposledy obklopená v škole v prírode. Bez DofE by som sa určite nikdy takto neprekonala. Teraz už viem, že všetko sa dá, keď má človek odvahu a chuť,“ uzatvára.

Autor: Simona Lučkaničová

K písaniu a réžii divadelnej hry sa osemnásťročná Lenka Minarovičová z Gymnázia na Golianovej ulici v Nitre dostala v rámci DofE. Pravidelne sa tiež niekoľko mesiacov venovala učeniu japončiny a cyklistike. V utorok 9. októbra si v Bratislave prebrala významné ocenenie DofE od britského veľvyslanca. 

Divadelná hra o tolerancii

Umelecký svet Lenke učaroval dávno. “Chcela som si vyskúšať, aké to je, vytvoriť hru od začiatku až do konca. Teraz viem, aká ťažká je práca za tým a úplne inak si to vážim,” hovorí mladá hviezda dosiek, ktoré znamenajú svet. Jej hra Zošit smrti, ktorú napísala v španielskom jazyku, mala jasný odkaz. “Chcela som do sveta vyslať správu o tolerancii a potrebe dialógu pri prekonávaní rozdielností a predsudkov,” dodáva. 

Vďaka tejto výnimočnej skúsenosti si zlepšiela nie len svoje umelecké cítenie, ale tiež prácu s ľuďmi a spôsoby, ako ich motivovať a viesť. “Divadelná hra bola rozhodne veľmi náročným cieľom. Pracovali sme na tom so spolužiakmi, ktorí nemali s divadlom žiadne skúsenosti a keď som z nich chcela dostať nejaký výkon, niekedy sme museli dookola opakovať stokrát tú istú scénu,” vysvetľuje. 

Úspech na seba nenechal dlho čakať

Pilotná divadelná hra zahviezdila v dramatickej súťaži Jazykový kvet, kde získala prvenstvo v celoslovenskom kole.“Keď už bolo po a my sme stáli na javisku, naplnil ma pocit obrovskej hrdosti na spolužiakov. A keď som si uvedomila, že za tým všetkým stojím práve a ja môj odvážny DofE cieľ, bol to neopísateľný pocit.” 

Lenka tiež s úsmevom spomína na samotnú prezentáciu hry v súťaži. Viacerí spolužiaci vrátane nej totiž priamo z pódia odchádzali na dobrodružnú expedíciu, ktorá je súčasťou programu DofE. “Na predstavenie sme prišili s nabalenými ruksakmi, odohrali sme hru a dokonca sme ani nemohli čakať na vyhlásenie výsledkov. Stálo to však za to: Expedícia bola mimoriadne silným zážitkom v mojom živote a teraz viem, že ak som zvládla túto náročnú skúšku, zvládnem čokoľvek.”   

Výzva, to je moje

Druhým cieľom mladej maturantky bolo zvládnutie základov japončiny.“Milujem jazyky a mám veľmi rada japonskú kultúru. Mám tiež rada výzvy a japončina nie je najľahšia - zvoliť si ju ako cieľ bolo preto výborným rozhodnutím,” vysvetľuje Lenka. Príprava na zvládnutie tohto cieľa bola tiež časovo náročná, týždenne sa jej musela venovať vyše 4 hodiny. A v učení pokračuje odhodlane aj naďalej.

Vďaka DofE som sebavedomejšia

Nacvičiť a odprezentovať divadelnú hru bolo pre Lenku naozaj náročné, no skutočný boj zvádzala na inom fronte. “Keď som mala zavolať cudziemu človeku, trvalo mi aj 10 minút, kým som prekonala stres. Vďaka DofE som okrem cenných skúseností a zručností získala najmä sebavedomie, ktoré mi doteraz veľmi chýbalo. Stále to nie je dokonalé, ale už je to oveľa, oveľa lepšie,” hovorí s úsmevom úspešná absolventka.

Autor: Simona Lučkaničová

Na slobode záleží

Mário má len 18 rokov, no vo veciach má jasno. Vie, čo chce povedať, vie komu a vie prečo. “Kryptomenám sa venujem už dlho, je to moja obľúbená téma. Som elektrotechnik, v podstate budúci “ajtíčkar”. Kryptomeny predstavujú prienik reálneho a virtuálneho sveta. Je to o ekonomickej slobode a slobode ako takej, čo sú pre mňa mimoradne podstatné témy,”hovorí mladý odborník, ktorý pôsobí v dvoch neziskových organizáciách.

Cieľ nechal ďaleko za sebou

Spoluzakladateľ neziskovej organizácie Paralelná polis a predseda neziskovky Slovak Students for Liberty si za svoj cieľ v DofE zvolil zorganizovať prednášky na stredných školách a konferenciu, na ktorej sa zúčastní dohromady 200 ľudí. Nielenže tento cieľ splnil, ale podarilo sa mu ho prekonať. V Bratislave spoluorganizoval konferenciu Bitcoin je retro, ktorá mala veľký úspech. 

Zodpovednosť ako zmysel života

Máriova životná filozofia je založená na tom, že zmyslom života je zodpovednosť. “Myslím si, že v živote dávajú veci zmysel až potom, ako im nejaký prisúdime a úspech je, ak sa to podarí. Práve preto robím to, čo robím,”hovorí mladý muž.“DofE mi dalo množstvo skúseností, ale najmä mi umožnilo rásť presne v tom smere, v akom som chcel. Vďaka programu som získal nové skúsenosti a rozhľad. Veľký pocit zodpovednosti na záver vystriedalo obrovské zadosťučinenie.”Program Mária motivoval k lepším výkonom v oblasti, na ktorej mu naozaj úprimne záleží a motivoval ho k disciplíne a dodržiavaniu vlastných termínov. “DofE pre mňa znamenalo akúsi meditáciu, ktorá mi pomohla sa upriamiť na moju cestu, vybrať si smer a držať sa ho,” konštatuje úspešný absolvent programu.

Autor: Simona Lučkaničová

Ťažko na bojisku, ...

Matej mal k bicyklovaniu vždy blízko. Rýchlo však zistil, že jeho cieľ bude náročnejší, ako si myslel. “Trénoval som vždy v nedeľu a niekedy bolo veľmi ťažké sa k tomu “dokopať”. V nedeľu večer by si človek zvyčajne radšej pozrel film, ale nie, on musí ísť a dať aspoň 20 kilometrov,” úsmevne spomína na náročnú prípravu. Približne v polovici prípravného času sa rozhodol preveriť svoje schopnosti a vyskúšať polovicu plánovanej trasy.“Vtedy som si uvedomil, že to nebude také ľahké. Bežne som pri tréningu bicykloval hodinu a pol, ale zrazu to bolo 5 hodín. Bolo to zdĺhavé a je veľký rozdiel, či si poviete “vydrž, už iba 20 minút”, alebo “vydrž, už iba 2 hodiny”. 

Deň D so sebou priniesol okrem obáv aj zlé počasie. “Nakoniec sme veľkú časť našej trasy bicyklovali v silnom lejaku, ale stále som nemyslel na to, že by som to mohol vzdať. Bol to môj cieľ, ja som si ho vymyslel a venoval som mu nespočetne veľa času a námahy. Neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať, aby som to vzdal,”dodáva. Matej sa v rámci DofE tiež dobrovoľne venoval deťom so zrakovým postihnutím. Bola to jeho prvá dobrovoľnícka skúsenosť a sám si ju nevie vynachváliť. “Tento cieľ ma naozaj zmenil. Pôvodne som si myslel, že som to ja, kto ide pomáhať deťom, ktoré to majú v živote ťažké. Nakoniec som však zistil, že viac, ako som pomohol ja im, pomohli oni mne. Ich pokora, zmysel pre humor a to, že sa nikdy nesťažujú - to všetko ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, ako dobre sa vlastne mám,” hovorí mladý muž. 

Matej si tiež vďaka rozvojovému programu splnil svoj hudobný sen. “Klavír ma lákal už dlho a keď som sa zapojil do DofE, napadlo mi, že je to výborná príležitosť začať.” spomína si na svoje umelecké začiatky a v hraní pokračuje odhodlane ďalej.

Sprevádzala ho slovenská manažérka

Matejovi pri dosahovaní jeho cieľov v programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburgu (DofE) pomáhala líderka Réka Šramek zo spoločnosti Shell.“Našu spoluprácu hodnotím mimoriadne pozitívne, všetko bolo výborné. Ocenil som najmä rýchlu a hladkú komunikáciu - keď som niečo potreboval, napísal som a do 15 minút som mal odpoveď. Ak by som sa v budúcnosti rozhodol pokračovať v programe ďalej, určite by som pani Šramek znova oslovil s prosbou o pomoc,” opisuje Matej. 

DofE mení životy

Matej sa do DofE zapojil najmä zo zvedavosti. Program ho zaujal a chcel vyskúšať niečo nové. Dnes ho vrelo odporúča ďalej. “Niektorí ľudia sa možno do DofE prihlásia zo zištných dôvodov, kvôli papieru, ktorý im môže pomôcť dostať sa na zahraničnú univerzitu a podobne. Ale DofE vôbec nie je o papieri. Je za tým kopec tvrdej práce, ale aj zábavy, nových ľudí a zážitkov, ktoré by človek inak nezažil. Tomu sa nevyrovná žiaden papier.” 

Autor: Simona Lučkaničová

Katka Tanzerová, mladá študentka z Bratislavy, sa rozhodla prekonať samu seba. Bicykel vždy patril medzi jej záľuby, no vnímala ho skôr ako dopravný prostriedok či príležitostné hobby. Zmena nastala, keď začala intenzívne trénovať na zdolanie výzvy, ktorú si sama vymyslela, v rámci rozvojového programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). “Na začiatku som to, pravdu povediac, vnímala ako šialený cieľ. Časom sa mi však kondička zlepšovala, a tak môj strach z náročnej výpravy postupne upadal,” spomína.

Po štyroch mesiacoch prípravy nasledovalo zbalenie sa do malých cyklistických ruksakov a zahájenie cesty. Sprievodcom tejto dobrodružnej výpravy bol jej otec. “Myslela som, že sa ku nám pridá viac kamarátov či rodinných známych. Nikto sa však nakoniec neodvážil,” s úsmevom dopĺňa. Pôvodný plán tiež zahŕňal stanovanie počas 4 dní výletu, ten však narušili nečakané logistické problémy: “stan a spacáky sa nám jednoducho na bicykle už nezmestili,” vysvetľuje. A tak spánok v prírode nahradili mäkké postele v ubytovniach. “Pocit vystretých nôh po celodennom bicyklovaní bol neopísateľný,” dodáva.

Dobrodružná štvordenná cesta, počas ktorej prešla na bicykli 430 kilometrov, sa jej navždy vryla do pamäti. “Som hrdá na seba, že som to nevzdala a prekonala som sa. Aj keď boli momenty počas ktorých mi nebolo všetko jedno. Hlavne vtedy, keď nám silný nárazový vietor kompletne bránil v pohybe. Na druhej strane nás táto náročná cesta s otcom veľmi zblížila, veľa sme sa rozprávali a podporovali,” vymenúva.

Počas programu DofE sa Katka tiež venovala písaniu blogov a učeniu Nórštiny. “Môjím snom je raz navštíviť Nórsko. Mamka mi však povedala, že bez jazyka ma tam nepustí, a tak neostávalo nič iné, iba sa ho naučiť,” objasňuje šťastná držiteľka Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu, ktorá sa po pár mesiacoch štúdia už plynule dohovorí po Nórsky.

“DofE ma veľmi zmenilo. Uvedomila som si, že ak niečo chcem, neexistuje žiaden dôvod, prečo by som to nemala dosiahnuť,” uzatvára Katka, ktorá už teraz vymýšľa, aké ďalšie výzvy si stanoví na vyššej, striebornej úrovni, v rámci programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu.

Autor: Simona Lučkaničová

O potrebe dobre organizovať svoj vlastný čas a prekonať sa by Ariela, výpomocná trénerka víťazného tímu mažoretiek z Lozorna, mohla dlho rozprávať. Práve túto zručnosť sa naučila vo vzdelávacom programe Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).

Ariela sa mažoretkovaniu venovala krátko v detstve. Záujem neskôr nahradili školské povinnosti. Keď však prišla ponuka zapojiť sa do DofE, neváhala a rozhodla sa opäť oprášiť starú záľubu a dobrovoľne vypomáhať skupine štyridsiatich mažoretiek vo veku od 6 do 15 rokov. “Na začiatku som sama pochybovala o tom, či to zvládnem, keďže som pred tým nikdy neviedla skupinu a nemala som žiadne skúsenosti s pravidelnou prácou s mladými. Bála som sa tiež, že to nebudem stíhať,” priznáva Ariela.

Intenzívne a pravidelné tréningy, množstvo inšpirácie z internetu, nové choreografie, nadšenie a láskavý prístup motivovali dievčatá k lepším výsledkom. A tak po vyše pol roku trénovania sa po prvý krát malý klub mažoretiek z Lozorna prebojoval až na zlaté prvé miesto na medzinárodnej súťaži tanca v Prahe. “Vidieť, ako sa hodiny vytrvalej práce a snahy premenili v pražskej Lucerne na splnený sen bol neskutočný zážitok, ”spomína Ariela. Teší ju, že dievčatá takto získavajú viac sebavedomia a lepšie prekonávajú stresové situácie.

Pre Arielu to však nebola jediná aktivita, ktorej sa v rámci DofE venovala. Okrem práce s mažoretkami pravidelne jazdila na koni a začala tiež aktívne tancovať írske tance. “Bez DofE by som sa k tomu určite sama nedokopala. Myslela by som si, že na to nemám čas. Tu som sa však vďaka vopred stanovenému cieľu naučila lepšie si veci rozplánovať. Kompletne mi to zmenilo organizáciu môjho života,” vymenúva šťastná držiteľka Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu.

“Človek si niekedy neuvedomuje, že od naplnenia nejakého sna a cieľa ho častokrát delí iba on sám. Som hrdá na to, že som sa vďaka DofE prekonala, vytrvala a tak lepšie spoznala samu seba,” uzatvára Ariela.

Autor: Simona Lučkaničová

Majú dvanásť a už sú na Facebooku. Školský prieskum ukázal zaujímavé čísla slovenských detí

Urážlivé správy, anonymné komentáre, vyhrážanie či obťažovanie - s tým sa dnes stretávajú mladí každý deň.

Viac ako jedna tretina mladých začala používať Facebook vo veku nižšom ako 12 rokov, pričom oficiálny vekový limit samotnej sociálnej siete je 13 rokov. Ukázal to školský prieskum medzi 550 respondentami vo všetkých vekových kategóriách, ktorý zorganizoval šestnásťročný študent Ján Mutkovič z Bratislavského gymnázia v rámci vzdelávacieho programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).

Mladý študent realizoval prieskum v spolupráci s UNICEF Slovensko na tému kyberšikana. A dnes poukazuje na rôzne riziká, ako napríklad schopnosť detí niesť zodpovednosť za svoje činy vo virtuálnom svete. Napríklad dôležitosť ochrany osobných údajov si neuvedomuje až 40 percent respondentov, ktorí uviedli, že nemajú problém si medzi priateľov na Facebooku pridať úplne neznámeho človeka. Navyše, štyria z desiatich uviedli, že poznajú niekoho, kto je alebo bol šikanovaný cez sociálne siete.

Kyberšikana a sociálne siete Jána oslovili práve tým, že sa priamo dotýkajú jeho generácie. Urážlivé správy cez internet, anonymné komentáre, vyhrážanie či obťažovanie - s tým sa dnes stretávajú mladí každý deň. “Aj keď ma táto téma zaujímala, bez DofE by som sa do toho určite nepustil. Bol to môj prvý prieskum tohto typu,” objasňuje Ján, ktorý si dal túto výzvu v rámci dobrovoľníctva DofE.

Realizácii prieskumu predchádzala niekoľkomesačná príprava a oslovil vyše 550 respondentov v súvislosti s ich vzťahom k sociálnym sieťam, jej dostupnosti k určitým vekovým skupinám, bezpečnosťou a kyberšikanou.

Ján osobne vníma urgentnú potrebu rozširovať povedomie a informácie o tejto téme. “Ľudia si často neuvedomujú, do akej miery je Facebook odrazom ich vlastného života, a preto sa nezamýšľajú nad dôsledkami svojich činov, napríklad pri nadväzovaní priateľstiev s cudzími ľuďmi na sociálnych sieťach.” 

V prípade detí pod vekovým limitom na Facebooku vníma Ján ako jeden z dôvodov prirodzenú detskú zvedavosť. Problém však môže podľa neho nastať, keď táto zvedavosť nie je kontrolovaná napríklad rodičom.  

V súvislosti s kyberšikanou okrem iného navrhuje upriamiť pozornosť na aktérov či pozorovateľov kyberšikany, aby rozumeli dôsledkom zamlčania tohto problému.

Jána skúsenosť z výskumu na školách veľmi posunula a už teraz zvažuje, akou cestou sa bude uberať jeho štúdium. “Vďaka programu DofE som sa mohol začať venovať niečomu novému a nezvyčajnému. Navyše, z tejto skúsenosti čerpám aj po skončení programu. Naučil som sa viac zamerať na konkrétne ciele a výsledky, ktoré chcem v rôznych oblastiach života dosiahnuť. Okrem toho, vďaka DofE som si začal svoj progres zaznamenávať. Tieto zápisky sú skvelým nástrojom pri motivácii a sebareflexii,” dodáva Ján, ktorý si v utorok preberie Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu. Okrem prieskumu sa tiež aktívne a pravidelne venoval outdoorovým športom a akademickému debatovaniu.

Ján mal možnosť sa o svoje zistenia z výskumu realizovaného v rámci programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu tiež podeliť s Princom Edwardom počas jeho návštevy na Slovensku začiatkom novembra 2017.

Prieskum o kyberšikane v kocke

Vzorka 550 respondentov vo všetkých vekových kategóriách, najviac zastúpení vo veku 12- 20 rokov.

40,1 % mladých si pridá medzi priateľov na Facebooku neznámych ľudí

35% mladých má menej ako 12 rokov, keď sa prihlasujú na Facebook

40% mladých sa stretlo vo svojom okolí s kyberšikanou

Ján patrí medzi vyše 214 mladých ľudí, ktorí si 12.12.2017 prebrali svoje ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu v Bratislave.

Autor: Simona Lučkaničová

Počas troch mesiacov 45 dní aktívne behala, hoci pred tým sa tomuto športu vôbec nevenovala. Za východu či západu slnka, v letnom vánku ale aj 35 stupňových horúčavách. Nevzdala to.  Aj takto Mária Rosinová, skautka zo skautského centra 70 zboru Bizón víťazí, prekonala svoju lenivosť. Za jej vytrvalosť získala bronzovú Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).  

Začiatky boli podľa Márie veľmi náročné, práve kvôli nedostatku kondičky, energie, spánku a množstvu ďalších aktivít, ktorým sa venovala. Ako však sama priznáva: “Určite mám pocit, že som sa prekonala. Táto náročná bežecká výzva v rámci programu DofE bola prvá, ktorú som v živote dotiahla do konca.”

Mladý človek, ktorý chce ocenenie získať, musí na sebe 6 až 18 mesiacov vytrvalo pracovať a prekonať štyri výzvy. Rozvíjať svoj talent, športovať, zlepšovať okolie cez dobrovoľníctvo, a na záver zvládnuť dobrodružnú expedíciu. Mária sa tak okrem behu tiež venovala písaniu básní a dobrovoľnému organizovaniu prednášok na tému feminizmu a úlohe žien v spoločnosti.    

Teší ju, že vďaka tejto skúsenosti viac verí sama sebe a svojim schopnostiam. “Som presvedčená, že keď sa v budúcnosti budem chcieť nejako hecnúť a prekonať sa, nebude mi to robiť problém,” uzatvára. 

Autor: Simona Lučkaničová

Napriek tomu, že nemala žiadne skúsenosti, sama zorganizovala Národné kolo súťaže kreatívneho riešenia problémov Odysea mysle. Ako sama tvrdí, aj vďaka splneným cieľom v rozvojovom programe pre mladých, Medzinárodná cena vojvodu z Edinburgu (skrátene Dofe), teraz študuje na prestížnej anglickej univerzite v Londýne. Za jej cieľavedomosť, vytrvalosť a vnútornú motiváciu získala medzinárodné ocenenie.  

Lenka Božiková mala v minulosti pred náročnými výzvami rešpekt. “Nezvykla som si stanovovať náročné ciele, lebo som sa vždy bála zlyhania,” priznáva. Napriek tomu sa v rámci programu DofE rozhodla posunúť hranice svojho strachu. Bez predchádzajúcich skúseností dobrovoľne zorganizovala Národné kolo súťaže Odysea mysle, na ktorej jej veľmi záležalo. Sama ju vyše 8 rokov úspešne absolvovala, preto videla veľa priestoru na zlepšenie.  

Nadšenie dobehla realita, keď zo dňa na deň niesla zodpovednosť za celú organizáciu, logistiku, komunikáciu so školami a mladými, zháňanie sponzorov, darčekových predmetov, spravovanie rozpočtu, či program dvojdňového podujatia pre vyše 130 ľudí. 

Súťaž nakoniec dopadla bez jedinej chybičky. Lenka svoju skúsenosť s organizáciou tohto podujatia a programom DofE hodnotí veľmi pozitívne. “Naučila som sa prevziať zodpovednosť, nadobudla som organizačné zručnosti, cítim sa istejšia v prejave, vystupovaní pred ľuďmi a viac si verím práve v tom, čoho som sa pred tým bála. Pri nových výzvach si teraz vravím, buď to bude dobré, a keď nie, môžem to iba zlepšiť,” dodáva.  

Lenkina vytrvalá práca na splnení vlastných cieľov DofE jej dokonca pomohla pri prijímacom konaní na prestížnu anglickú školu. “Každý sa na túto školu dostal preto, lebo robil v živote niečo výnimočné. Ja považujem DofE za moju výnimočnú aktivitu,” uzatvára šťastná držiteľka bronzovej ceny.

Autor: Simona Lučkaničová

Pred niekoľkými rokmi skoro úplne stratila zrak. Mnohých by to veľmi zasiahlo. Alžbeta sa však rozhodla postaviť osudu tvárou v tvár. Pokorila náročnú jazdu na tandemovom bicykli či dobrovoľne pomáhala seniorom v sociálnom zariadení. Za jej cieľavedomosť, vytrvalosť a vnútornú motiváciu teraz získala bronzovú Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE).  

Bicyklovala od malička. Hore dole ulicou a lesom. Pohyb bol pre ňu všetkým. Zmena nastala, keď pred pár rokmi začala mať výrazné problémy s očami a strácala možnosť slobodne sa pohybovať. V rámci rozvojového programu DofE sa prvýkrát rozhodla čeliť svojmu hendikepu a strachu. “Sedieť po troch rokoch opäť na bicykli bol úžasný pocit, pretože ten vietor vo vlasoch mi už veľmi chýbal,” priznáva Alžbeta, ktorej pri plnení jej sna pomáhal brat.  

Ovládať tandemový bicykel je podľa nej veľmi náročné, keďže si vyžaduje dobrú koordináciu, spoluprácu a množstvo komunikácie s partnerom. “Začiatky boli veľmi náročné. Neúspešne sa pri mne vystriedalo niekoľko “spolucyklistov” a ja som mala pocit, že sa snažíme úplne nadarmo,” približuje. Po mesiaci vytrvalého skúšania sa konečne dostavila sladká odmena.  

“Veľmi som sa pomocou tohto tandemovania posunula. Mám viac sebavedomia a menej sa bojím neznámeho. Viem, že keď som dala toto, dokážem už všetko, čo si zaumienim,” dodáva.  

Jedným z pilierov rozvojového programu je aj dobrovoľná práca na zlepšení svojho okolia. Alžbetka tak pravidelne navštevovala seniorov v sociálnom zariadení, prechádzala sa s nimi, rozprávala a spríjemňovala dni. Dobrovoľníctvu sa pred DofE nikdy nevenovala, no už teraz plánuje pokračovať v nezištnej práci. “Konečne môžem aj ja niekomu pomôcť, pretože doteraz bolo pomáhané iba mne,” priznáva.  Program vníma ako veľmi cennú skúsenosť. “DofE ma zmenilo. Naučila som sa plniť si vlastné ciele a sny,” uzatvára šťastná držiteľka Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu.

Autor: Simona Lučkaničová

Napriek tomu, že sa lezeniu Michael Dobrota nikdy nevenoval a mal pred tým veľký rešpekt, rozhodol sa pravidelne navštevovať lezecké centrum. Okrem toho tiež komponoval skladby pre deti, cez ktoré si opäť našiel cestu a vzťah ku klavíru. Za jeho vytrvalosť a vnútornú motiváciu získal bronzovú Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE)  

Mladý človek, ktorý chce ocenenie získať, musí na sebe 6 až 18 mesiacov vytrvalo pracovať a prekonať štyri výzvy. Rozvíjať svoj talent, športovať, zlepšovať okolie cez dobrovoľníctvo, a na záver zvládnuť dobrodružnú expedíciu.  

“Ešte nikdy som neliezol, ale povedal som si, že práve program DofE je ideálna príležitosť začať,” spomína na začiatky Michael. Postavil sa zoči voči svojmu strachu a a neodradilo ho ani množstvo pádov po prvých nesmelých pokusoch na skale. “Na začiatku mi to vôbec nešlo,” priznáva. Odvaha a vytrvalosť ho však neopustili, pravidelne trénoval a postupne vypracoval na vytúženú úroveň 5+.  “Keď som hore, mám pocit slobody, ale aj odhodlanie ísť ďalej,” približuje Michael.  

V rámci rozvoja talentu sa tiež rozhodol posunúť svoje hranice. Hre na klavíri sa venuje už 8 rokov, nikdy však nenašiel odvahu komponovať. Keďže rozvojový program DofE je práve o prekonávaní sa, zloženie piatich vlastných skladieb bola pre Michaela jasná výzva.  

“Musím priznať, že to bolo veľmi náročné a frustrujúce. Dlho som nevedel, kde a ako začať. Týždne som beznádejne sedával pri klavíri. Keď som však postupne zložil moju prvú skladbu, nakoplo ma to a vedel som, že už zložím všetkých päť,” približuje svoju skúsenosť Michael. “Hudbu mám veľmi rád, ale teraz môžem vážne povedať, že hrám s celým srdcom a hrám práve preto, lebo ma to baví, a nie preto, lebo musím,” hovorí šťastný držiteľ Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu a vzápätí dodáva, “DofE mi veľmi pomohlo, mám pocit, že som na sebe makal, a som na to hrdý.”

Autor: Simona Lučkaničová

Počas učenia sa na maturitné skúšky založil vlastné voľnočasové centrum v Leopoldove, jediné v tomto meste, organizoval okrem iného Noc kostolov- podujatie pre vyše 200 ľudí a cvičil. Za jeho aktivity, vytrvalosť a cieľavedomosť si preberie Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu.

Martina už dlho trápilo, že v Leopoldove, meste kde vyrastal, nebolo okrem reštaurácií a krčiem žiadne miesto, kde by som sa mohli mladí stretávať a inšpirovať.  Preto sa rozhodol zmeniť to - otvoriť vlastné voľnočasové centrum.

Aj keď si na svoje plecia zobral veľkú výzvu, podporili ho desiatky ľudí a tiež samotné mesto. Za symbolickú cenu mu prenajalo priestor, z ktorého sa za pár dní stala útulná čajovňa. Navyše, mnohí podporovatelia dobrovoľne prispeli nábytkom, pohármi, šálkami, počítačmi. On sám priniesol vyše tisíc starých kníh, ktorými miesto vyzdobil. Mesto ho tiež podporilo finančne na kúpu čajov, data-projektoru a plátna. „Podarilo sa mi tiež získať WIFI pripojenie zadarmo, za čo som tiež veľmi vďačný,” vymenúva šťastný absolvent Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu.

Voľnočasové centrum si postupne obľúbili tak mladí ako rodiny s deťmi. „Centrum má veľký potenciál. Doteraz sme zorganizovali už niekoľko podujatí pre verejnosť - diskusie, workshopy či premietania filmov,” dodáva Martin. „Budem šťastný, keď si stále viac a viac ľudí v Leopoldove zvykne na to, že za zábavou či novou inšpiráciou nemusia chodiť do iného mesta,” predstavuje svoju víziu Martin. Navyše, podujatia a občerstvenie sú za dobrovoľný príspevok, a teda, centrum je tak naozaj pre všetkých.

Udržateľnosť je v takto odvážnom projekte kľúčová. „Bol by som veľmi rád, ak by sa práci v čajovni chopili aj ďalší Dofáci v rámci dobrovoľníckych aktivít. Verím, že aj pre nich by to mohla byť skvelá skúsenosť a priniesli by nové nápady,” dopĺňa

Vďaka tejto skúsenosti si výrazne zlepšil organizačné a komunikačné zručnosti rovnako ako projektový manažment. DofE vníma ako skvelú príležitosť aj pre tých, ktorí s dobrovoľníctvom či aktivizmom nemajú zatiaľ žiadne skúsenosti.

Okrem iného Martin na vlastnej koži vyskúšal, ako si nastaviť dobrý time-manažment, keďže okrem učenia sa na maturitu a vedenia vlastnej čajovne, sa venoval organizácii mnohých mestských podujatí, ako napríklad Noc kostolov, a v rámci športu trénoval a posilňoval raz týždenne. „V tomto mi tiež DofE pomohlo. Prinútil som sa robiť pravidelne niečo aj pre svoju fyzickú kondíciu a musím priznať, že som sa cítil omnoho lepšie.”

So svojím voľnočasovým centrom má ešte mnoho plánov. Ako sám uzatvára, „Rád robím zmysluplné veci, veľmi ma to napĺňa, posúva vpred a učí.”

Martin patrí medzi vyše 80 mladých, ktorí si preberú ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu 26.9.2017 v Nitre.

Autor: Simona Lučkaničová

Matúša Matušáka na youtube pozná vyše 30 000 podporovateľov pod menom MeTeOr4z. Vo svojich videách sa ľuďom prihovára zväčša komentovaním počítačových hier a toho, čo mladí momentálne “riešia”. Aj vďaka programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu sa však pustil do vlastnej hudobnej tvorby a začal viac makať na sebe, za čo získal medzinárodné ocenenie.

Nahrávaniu videí, strihu a vlogovaniu sa Matúš venuje už osem rokov. Medzi jeho najúspešnejšie projekty radí produkcie videoklipov pre českých interpretov, ktoré majú už vyše milión zhliadnutí.

Vďaka DofE sa však aj on rozhodol čeliť novým výzvam. „Aj keď som sa pred tým rapu ja sám nikdy nevenoval, rozhodol som sa, že zložím a narepujem vlastnú pieseň, ku ktorej následne natočím vlastný videoklip,” približuje.

A tak sa začali nekonečné hodiny strávené skladaním vlastných textov, hudby a pravidelným precvičovaním či skúšaním rapu, v ktorom sa rýchlo začal cítiť ako ryba vo vode. „Rapovať vlastnú pieseň je fantastický pocit! Úplne som tomu prepadol. Doteraz som si len sám doma skúšal imitovať cudzích interpretov. No práve vďaka motivácie zo  strany DofE som sa pustil aj do vlastnej tvorby a rapu,” dodáva.

Prvá pieseň s názvom Nostalgeek, kde úprimne popisuje svoje začiatky s youtubom a cestou za svojím snom je viac ako symbolická. Verejnosti ju predstaví v polke októbra. Tvorba a rap ho oslovili natoľko, že už o rok plánuje vydať svoj debutový album. 

V rámci DofE tiež začal pravidelne cvičiť s činkami a posilňovať, aby splnil cieľ, ktorý si na začiatku zvolil. „DofE ma naučilo, ako si lepšie zatriediť čas, aby som sa mohol venovať všetkým aktivitám naplno. Dalo mi tiež množstvo zážitkov a preskúšalo moju vytrvalosť a schopnosť prekonávať sa. Aj vďaka tejto skúsenosti viem, že sa tak ľahko nevzdám a pôjdem ďalej sa svojimi cieľmi,” dodáva a spomína tak na dobrodružnú expedíciu, ktorú musel v rámci tohto programu absolvovať. Prejsť 45 km, stráviť v prírode dva dni, byť navyše lídrom skupiny a motivovať tiež ostatných, aby to nevzdali, to si vyžaduje veľa sebazaprenia. O svojich zážitkoch z tohto dobrodružstva sa tiež podelil vo svojom vlogu.

Matúš má teraz aj vďaka DofE množstvo plánov nie len s youtubom ale aj hudbou. „Tento program dáva nádej a motiváciu mladým, aby na sebe makali, a robili to, po čom oni sami túžia. Každý mladý človek, ktorý so sebou nie je spokojný, alebo má chuť sa prekonať, by sa mal, podľa mňa, DofE zúčastniť,” uzatvára mladý youtuber.

Matúš patrí medzi vyše 80 mladých, ktorí si preberú ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu 26.9.2017 v Nitre.

Autor: Simona Lučkaničová

Miriam Frajtovej, učiteľke z Gymnázia A. Vrábla v Leviciach, sa myšlienka DofE zapáčila od prvého momentu. Tušila, že tento program môže mať veľký vplyv na mladých ľudí. Preto sa aj ona rozhodla zapojiť - v role koordinátorky a vedúcej DofE na škole.

Ako vedúca programu má za úlohu v mladých vzbudiť záujem a následne ich aktívne sprevádzať celým obdobím, stretávať sa s nimi, hľadať mentorov či radiť. Navyše im na začiatku pomáha zadefinovať si vlastné ciele v troch oblastiach - šport, rozvoj talentu a dobrovoľníctvo, ktoré po dobu troch a šesť mesiacov napĺňajú.  Ako však sama dodáva, „Všetku najťažšiu prácu robia študenti.”

A tak jej zverenci začali minimálne jednu hodinu týždenne aktívne plávať, behať, učiť sa ruštinu, pomáhať starším v domove dôchodcov či v útulku pre zvieratá.

Možnosť mladých pracovať na osobných cieľoch a snoch vníma ako kľúčovú. „Takto sa konečne zamýšľajú nad tým, v čom sa oni sami chcú zlepšiť a čo naučiť. Odpoveď nezávisí od rodičov či kamarátov, ale od ich vnútornej motivácie a záujmu,” vyzdvihuje Miriam.

Pridanú hodnotu programu DofE vidí aj v súvilosti s rozvojom mladých. „Dnešná škola, žiaľ, nepripravuje ľudí na reálny život. Na programe DofE je úžasné to, že sa mladí vďaka práci na vlastných cieľoch rovnako ako dobrodružnej expedícii naučia byť viac iniciatívni, samostatní, zodpovední, ambiciózni, vytrvalí či smelí. Zlepšujú sa tiež v rozhodovaní a iniciatíve,“ vymenúva. Navyše, práve spomínaná dvojdňová dobrodužná expedícia podľa nej najviac preverila ich schopnosť kompromisu, spolupráce a komunikácie.

Študenti sa jej vraj pred očami úplne menili. „Formovali nie len ducha, ale aj telo. Bolo reálne vidieť, že začali byť aktívnejší v športe, viac si verili a boli smelší,” dodáva. „Mladí takto dozrievajú skôr a majú ľahší prechod zo strednej na vysokú školu, lebo si sami vedia zadefinovať vlastné priority, rozdeľovať čas a nevzdať sa.”

Napriek tomu, že sa vedeniu DofE na škole venovala vo voľnom čase, túto skúsenosť si nevie vynachváliť. „Ja ako učiteľka potrebujem vidieť, že to, čo do detí vkladám, má nejaký význam, inak by ma to úplne prevalcovalo. Vidieť ich premenu a to, čoho všetkého boli schopní zriecť sa, aby splnili svoje ciele, ma nabilo množstvom energie,” uzatvára Miriam, ktorá sa už teraz teší na prácu s novými dofákmi.

Miriam patrí medzi vyše 600 vedúcich na celom Slovensku, ktorí v rámci programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu pomáhajú mladým pri napĺňaní svojich cieľov. 

Autor: Simona Lučkaničová

Aj keď Viktória doteraz nemala žiadne skúsenosti s projektovým manažmentom, odvážne sa pustila do veľkej výzvy - zrenovovať školský dvor tak, aby ho mohli študenti naplno využívať počas hodín a prestávok. Okrem toho sa pravidelne venovala jazdeniu na koni a učeniu Španielčiny. Za jej cieľavedomosť a vytrvalosť si teraz preberie medzinárodné ocenenie.

Motivácia pustiť sa do tak odvážneho kroku prišla spolu s kamarátkou, tiež “dofáčkou”. „Túžili sme po tom, aby sa naša škola rozvíjala. Navyše, my sme toho chceli byť súčasťou. Chceli sme po sebe niečo zanechať aj pre ďalších študentov, ktorí prídu po nás,” úprimne odhaľuje dôvody, ktoré stáli na začiatku ich plánu.

A tak sa pustili do príprav. Anketa, ktorá zisťovala, ako si asfaltový školský dvor predstavujú spolužiaci, učitelia a rodičia preverila ich schopnosť kompromisu. „Nechcela som nikomu ukrivdiť, no hľadanie strednej cesty bolo náročné,” priznáva Viktória. Financie sa nepodarilo získať cez veľké granty, preto zvolila iný, kreatívny, spôsob -  vianočnou zbierkou, kde predávala pečivo za symbolický príspevok. „Rodičia tiež pridali ruku k dielu a pomohli nám hlavne svojim časom a prácou,” vysvetľuje.

Po niekoľkých týždňoch príprav tak vznikol útulný zelený zatrávnený priestor s lavičkami, bylinkovou špirálou či vyvýšenými záhonmi, kde študenti radi trávia svoj čas počas prestávok a poobede. Navyše, škola ho tiež začala vyžívať ako učebňu, a na celej ploche sa už organizujú rôzne školské podujatia - rozlúčky so štvrtákmi či privítania nováčikov.

Viktória si túto skúsenosť nevie vynachváliť. Po prvý krát cítila na svojich pleciach veľkú zodpovednosť, s ktorou sa však výborne popasovala. Navyše, bola to jej prvá dobrovoľnícka aktivita. „DofE ma veľmi naštartovalo. Aj vďaka tomuto úspešnému projektu, ktorý som viedla, mám chuť pokračovať vo zmenách na škole.” dodáva s odhodlaním úsmevom.

Okrem práci na školskom dvore sa pravidelne venovala Španielčine, a jazdila na koni, aby dosiahla svoj cieľ - naučiť sa jazdiť bez sedla a uzdy. Sama priznáva, že bez DofE by sa k naplneniu týchto snov asi nedostala. „DofE ma naučilo nájsť si čas na to, čo chcem. Navyše, ma veľmi motivovalo, aby som si stále hľadala nové výzvy a čas na ich plnenie,” vysvetľuje Viktória.

Viktória patrí medzi vyše 80 mladých, ktorí si preberú ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu 26.9.2017 v Nitre.

Autor: Simona Lučkaničová

Mladá študentka z Trenčína si v rámci programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu pred pol rokom nastavila tri odvážne ciele, ktoré úspešne naplnila. Šesť mesiacov odbúravala svoj komplex z hudobného “hluchu”, na parkúrovom jazdení začala skákať do výšky, pred ktorou mala na začiatku rešpekt, a za pomoci troch kamarátov dobrovoľne upravila školský dvor. Aj za svoju vytrvalosť a posúvanie hraníc získa medzinárodnú cenu.

Doteraz najväčšej výzve čelila Karolína pri objavovaní svojho hudobného talentu. Sama pokorne priznáva, že celý život ju okolie presviedčalo o tom, že je práve hudobný antitalent. Až pred nedávnom sa odhodlala popasovať s tým. „Opýtala som sa samej seba, prečo by som mala byť stále ticho? Niečo sa s tým predsa musí dať spraviť,” objasňuje Karolína. A tak začala šesť mesačná aktívna príprava na zvládnutie piesne v predstavení ochotníckeho divadla BAPODI. Cvičila správne dýchanie, intonáciu, jednotlivé tóny a postupne celé skladby. Spievanie ju nakoniec veľmi chytilo a hra už mala vyše 10 repríz po celom Slovensku.

Karolína sa podľa vlastných slov konečne prestala zaujímať o to, čo si o nej myslia ostatní. „Možno nebudem operná diva, no v speve sa cítim úžasne, keďže viem, čo všetko som pre to musela spraviť. Navyše, konečne som odbúrala svoj komplex a to ma veľmi posunulo,” vymenúva Karolína.

Parkúrovému jazdeniu sa Karolína venovala už 2 roky. No až vďaka vzdelávaciemu programu DofE sa rozhodla čeliť svojmu strachu a skočiť nad svoje možnosti - do výšky 110 cm. A tak šesťkrát týždenne tri mesiace bezprestania trénovala. Neistota a podceňovanie samej seba ju však neustále sprevádzali. Až keď dosiahla vysnívaný cieľ, pochopila, že limity neexistujú.

„Som šťastná, že to, čo som pred tým vnímala ako nezvládnuteľnú métu, je pre mňa teraz už hračka. Vďaka DofE som sa naučila, že by som sa nemala podceňovať a aj keď sa niekedy bojím, strach je to jediné, čo ma limituje,” dodáva šťastná držiteľka medzinárodnej ceny.  

Dobrovoľníctvo bolo pre Karolínu veľká neznáma. Spolu s troma spolužiakmi sa pustili do skrášlenia nevyužitého školského dvoru, ktorý mal teraz po novom slúžiť ako učebňa. Aj keď šmirgľovanie lavíc a stolov nepatria medzi jej obľúbené aktivity, veľmi sa teší, že tak mohli pomôcť ďalším spolužiakom a učiteľom. Troj mesačná tímová práca priniesla ovocie aj jej, aj keď spočiatku ju veľmi odrádzala monotónnosť tejto aktivity. „Naučila som sa, že sťažovanie sa ničomu nepomôže. Teraz mám celkovo iný prístup k veciam, ktoré z nejakého dôvodu musím spraviť a už toľko nefrflem,” dodáva.

Karolína patrí medzi vyše 110 mladých, ktorí si prebrali ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu 18.9.2017 v Trenčíne.

Autor: Simona Lučkaničová

Druhák na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom sa teda vôbec nenudí. Tri mesiace dobrovoľne pomáhal s otvorením knižnice na škole, písal odborný článok a pravidelne trénoval, aby dosiahol svoj vytúžený cieľ - zdvihnúť 80 kíl nad hlavu. Za jeho vytrvalosť získa Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (DofE), v rámci rovno-menného programu, ktorý rozvíja charakterové vlastnosti mladých ľudí. „V DofE som sa posunul ako človek, psychicky a fyzicky,” objasňuje šťastný držiteľ medzinárodnej ceny.

Knižnice Vlada fascinovali už od malička. Aj preto sa rozhodol dobrovoľne pomôcť jednej z nich. Univerzita Cyrila a Metoda v Trnave už dlhšie cítila potrebu otvoriť novú knižnicu, ktorá by študentom uľahčila prístup k informáciám a vytvorila pre nich inšpiratívne prostredie. Toho sa naplno chopil Vlado. Vyše tri mesiace pretrieďoval a kategorizoval viac ako 1000 kníh, ktoré určite pomôžu študentom nájsť to, čo hľadajú. Táto skúsenosť aj jeho samého podnietila k častejšej návšteve knižníc. „Navyše som sa čítaním anglických textov zlepšil v tomto jazyku, načítal som množstvo zaujímavých publikácií a rozšíril si obzor,” dodáva absolvent programu.

Pojem “stredoškolská odborná činnosť” mnohým pripomína neslávne mládežnícke časy a pár odvážlivcov, ktorí dobrovoľne písali odborný článok. Vlado sa rozhodol byť jedným z nich. Vo svojej práci priblížil tematiku držania zbraní, ku ktorej ho naviedol dedko, vášnivý poľovník. 25 stranová “SOČka” si vyžadovala množstvo času, sústredenia a hľadania informácií. „Vďaka tejto skúsenosti som rozvinul svoje argumentačné schopnosti, zjednodušil som svoj písomný prejav a zlepšil svoje vyjadrovanie,” priznáva Vlado, ktorý za svoj článok získal tretie miesto na regionálnom kole súťaže SOČiek.

V rámci športového cieľa najviac pracoval na svojej vytrvalosti a posúvaní hraníc. Nastavil si odvážny cieľ - zdvihnúť 80 kg, pričom začínal s 6 kilovými činkami. „Bavilo ma prekonávať sa, dlho som však stagnoval. A tak som si povedal, že buď to v rámci DofE zvládnem, alebo to skončím. Končiť som nechcel, a tak som musel poriadne zamakať,” priznáva Vlado. Pravidelne tri krát týždenne navštevoval telocvičňu a trénoval. Vlastné zlepšenie a pokroky ho veľmi motivovali. Pocit splneného sna a 80tich kíl nad hlavou sa vraj ničomu nevyrovná. „Som šťastný, že som sa dokázal prekonať. Aj vďaka tejto skúsenosti teraz už dokážem v iných situáciách sám seba presvedčiť, že ešte nie je ten čas vzdať sa, ešte treba bojovať,” uzatvára Vlado.

Vlado patrí medzi vyše 110 mladých, ktorí si prebrali ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu 18.9.2017 v Trenčíne.

Autor: Simona Lučkaničová

Matej sa skautingu a vzdelávaniu mladých venuje vyše dvanásť rokov. Dlho si však už nenašiel čas na seba. Aj preto si v rámci rozvojového programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu zvolil ciele, vďaka ktorým sa mohol on sám prekonať. Čítanie, ktorému v minulosti veľmi nefandil, sa stalo jeho obľúbeným spôsobom relaxu, rovnako ako beh. Za naplnenie svojich cieľov a vytrvalosť si preberie medzinárodnú cenu.    

Číta(nie) je nuda

Mateja čítanie nikdy veľmi nenadchlo. „Aj preto som si to zvolil ako svoj cieľ, chcel som sa prekonať,” objasňuje absolvent Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu. „Nakoniec som však tomu úplne prepadol, prečítal som omnoho viac, ako bolo potrebné.” Matej zvládol v krátkom čase vyše 1700 strán a sám priznáva, že s čítaním chce pokračovať. Veľmi si pochvaľuje možnosť príbehy viac precítiť, zamyslieť sa nad nimi a pracovať so svojou fantáziou. Teší ho tiež to, že sa naučil viac stíšiť, sústrediť a nenechať sa rozptyľovať. „Pred tým som bol veľmi rozrušený kadečím, teraz sa viem viac sústrediť a príbeh prežiť,” dodáva.

Beh, skvelý relax

Aj druhý cieľ, ktorý si v rámci programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu Matej zvolil, bol pre neho čistá neznáma. Naplánoval si, že po troj-mesačnom pravidelnom tréningu tri krát týždenne bude schopný zabehnúť vkuse 30 minút. „V pravidelnosti je kľúč. Beh ma vždy lákal, no nikdy som nevydržal dlhšie, ako pár dní. Teraz, keď som si stanovil vlastný cieľ, nechcel som sám seba sklamať,” priznáva. Postupom času to však už nevnímal ako osobný trest, ale záľubu, ako vyvetrať hlavu.

DofE učí deti k prírode

Ako aktívnemu skautovi bola dobrodružná expedícia veľmi blízka. V rámci tejto jednodňovej aktivity čistili spolu s ostatnými dofákmi kopec v blízkom okolí. Aj keď on sám priznáva, že mnohé témy v súvislosti s expedíciou mu boli známe vďaka skautingu, je presvedčený, že takáto skúsenosť má veľký význam pre iných. „Mladí ľudia tak majú možnosť vytvoriť si lepší vzťah k prírode, rovnako však jeden k druhému, podporuje sa tímový duch a empatia,” vymenúva pozitíva dobrodružnej expedície.  

„Pre mňa bolo DofE hlavne o prekonávaní samého seba! Dobrovoľníctvu som sa už roky venoval, no nájsť si čas pre seba, na úkor ostatných aktivít, a napĺňať ciele, ktoré som si stanovil niekoľko mesiacov dozadu mi v mnohom pomohli,” uzatvára Matej.  

Matej  patrí medzi vyše 110 mladých, ktorí si prebrali ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu 18.9.2017 v Trenčíne.

Autor: Simona Lučkaničová

Erikovi zo Žiliny sa podaril husársky kúsok. Na svojej škole zorganizoval zbierku šiat, ktorá potešila mnohé rodiny. Navyše zlepšoval svoju fyzickú kondíciu a zo športového dreva sa prepracoval medzi najlepších v triede. Popritom však stíhal písať básne. Aj za svoju vytrvalosť a splnené ciele si prebral Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu.

Šaty robia človeka?

Erik sa dobrovoľníctvu nikdy nevenoval. Napriek tomu mu napadla skvelá myšlienka spojiť tých, ktorí pomoc ponúkajú s tými, ktorí pomoc potrebujú. A tak zorganizoval na svojej škole zbierku šatstva, ktorá sa stretla s veľmi veľkým ohlasom. „Potvrdilo sa, že máme doma strašne veľa zbytočného oblečenia, rovnako však je medzi nami množstvo ľudí, ktorým práve oblečenie chýba,” objasňuje absolvent Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu. Čo ho však zaskočilo bola reakcia niektorých ľudí, „mnohí za oblečenie chceli zaplatiť, vidieť, že v našej spoločnosti nie sme naučení zobrať si niečo zadarmo,” približuje držiteľ medzinárodnej ceny. Keďže šiat sa vyzbieralo naozaj veľa, našli si svoje miesto aj na charite, ktorú Erik po skončení akcie oslovil. On sám sa teší nie len z úspechu tohto podujatia, ale aj svojim novo-nadobudnutým komunikačným, organizačným a motivačným schopnostiam.

„Táto skúsenosť mi dala veľmi veľa, sám seba považujem za introverta, a teda som sa veľmi rýchlo musel naučiť komunikovať s vedením školy, rodičmi, charitou a v neposlednom rade so spolužiakmi, ktorí mi veľmi pomohli,” dodáva.

Športové drevo

Erik sám seba vždy považoval za akési športové drevo. Práve preto využil možnosť programu DofE a nastavil si cieľ, pred ktorým by mal za iných okolností veľký rešpekt, a to, urobiť 15 zhybov. Na škole v tom čase prebiehali skúšky z telesnej výchovy a on sa umiestnil na konci chvosta. „15 zhybov bolo maximum, čo sa u nás dosahovalo, a preto som si povedal: Idem si po to!,” dodáva.

Tri krát týždenne makal na svojej kondičke a posilňoval. Rýchle zlepšenie mu v tréningu veľmi pomáhalo až do momentu, keď sa na mesiac zasekol na čísle 12. „Nevedel som, ako ďalej. Snažil som sa, ako to len išlo, no 12 tku som neprekonal. Nevzdal som sa však! Začal som trénovať každý deň,” odhaľuje svoju obdivuhodnú vytrvalosť Erik. Úspech prišiel nečakane, no o to viac si ten pocit užil.

Lenivosť - najväčší nepriateľ?

V rámci zlepšovania svojho talentu si Erik vymyslel veľmi kreatívny cieľ - zostaviť literárnu zbierku desiatich básní napísaných v rôznom literárnom štýle - napr. naturalizmus, vitalizmus, poetizmus či dekadencia. Erikovi táto aktivita a celkové pôsobenie v DofE veľmi pomohli v boji s lenivosťou a prekonávaní samého seba. „Veľmi ma to nakoplo. Naučil som sa, že keď som už niečo začal, musím to aj dokončiť. Aj keď sa mi nechce,” úprimne priznáva.

Erik patrí medzi vyše 110 mladých, ktorí si prebrali ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu 18.9.2017 v Trenčíne.

Autor: Simona Lučkaničová

Šesť mesiacov driny, sebazaprenia a tvrdej práce prináša výsledky. Študentka anglického gymnázia potom, ako vypomáhala v detskom domove, písala príbeh v angličtine, cvičila pravidelne jógu, si preberie prestížne medzinárodné ocenenie v rámci vzdelávacieho programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). Ide o program, ktorý komplexne rozvíja mladých medzi 14 a 24 rokov vďaka tomu, že si stanovia ciele v štyroch oblastiach (talent, šport, dobrovoľníctvo a dobrodružná expedícia) a systematicky na nich pracujú.

Jednou z ocenených je na východnom Slovensku aj osemnáťročná Vanesa Vrabľová. “Priznávam, zápasila som často s tým, že sa mi nechce a nevedela som si zadeliť dni, no po pol roku v programe DofE si viem lepšie zmanažovať čas a pracovať na tom, čo chcem dosiahnuť,” vysvetľuje prínosy programu osemnásťročná študentka z Košíc. A poukazuje na to, že si dokonca zlepšila aj známky v škole.

Najväčší nepriateľ? Lenivosť

Jeden z cieľov, ktoré si zvolila, bolo napísanie anglického príbehu. Práve písanie preverilo najviac jej vytrvalosť - zistila, že sa musí doslova dokopať k tomu, aby si vôbec sadla a začala písať. Odhodlanie ju však neopustilo. „Chcela som to urobiť pre seba, dokázať si, že sa viem prekonať. A dnes mám zo seba lepší pocit, “dodáva spokojná držiteľka ocenenia Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu.

Mladí ľudia sa rozvíjajú v rámci programu DofE komplexne a pracujú aj na svojich charakterových vlastnostiach. Trištvrtina z ľudí, ktorí sa do ceny zapojili na Slovensku tvrdí, že rozvinuli svoj talent a vyše polovica vidí svoju budúcnosť optimistickejšie.

Pomáhať pomáha

Dôležitou stránkou, ktorú DofE rozvíja, je aj empatia. Práve v kategórii dobrovoľníctvo si Vanesa vybrala možnosť pravidelne (raz za týždeň) vypomáhať v detskom domove v Košiciach. Učila a hrala sa s deťmi, pozerali spolu filmy a rozprávali sa. Táto skúsenosť jej ukázala napríklad ako efektívne a empaticky riešiť problémy v skupine.

Vanesa patrí medzi vyše 60 mladých, ktorí si prebrali ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu 7.9.2017 v Prešove.

Autor: Simona Lučkaničová

Študentka gymnázia v Humennom podala za posledných 5 mesiacov husársky výkon. 6 krát do týždňa aktívne zlepšovala svoju fyzickú kondíciu, a na záver úspešne zabehla Račiansky pol maratón – 21 kilometrov. Okrem toho pravidelne navštevovala starších ľudí v domove sociálnych služieb a učila sa hovoriť po Španielsky. Za svoju vytrvalosť získala ocenenie Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (DofE).

Na začiatku svojej cesty chcela Chiara, budúca držiteľka bronzovej ceny vojvodu z Edinburghu, zmysluplne vyplniť svoj voľný čas. Skoro si však uvedomila, že ak chce úspešne zdolať 21 kilometrov, musí začať poriadne makať. Napriek tomu, že pre získanie ocenenia sa športovým aktivitám mala venovať iba 1 hodinu týždenne, s vidinou jasného cieľa 6 krát do týždňa chodila do posilňovne.  Posilňovala ruky, nohy, brucho a šprintovala, chodila behávať dlhé vzdialenosti a plávala.

„Úplne som tomu prepadla! Ten pocit endorfínov v tele je fantastický,“ priznáva Chiara.

Kríza prišla počas finálneho behu, keď ju nemilo prekvapil samotný terén. „Očakávala som rovný povrch, nakoniec som sa brodila kameňmi, hlinou, a mala som pocit, že som na cezpoľnom behu.“ Dokázala sa však prekonať a nakoniec do cieľa dobehla s pocitom víťaza. „Nemohla som to predčasne ukončiť! Chcela som si povedať, že som to dala,“ objasňuje.

„DofE a celá táto skúsenosť mi veľmi pomohli. Nadobudla som väčší pocit sebaistoty a zlepšila som si vytrvalosť,“ dodáva šťastná držiteľka ocenenia. Verí, že jej tento pocit naplnených cieľov a zvýšenej sebadôvery pomôžu pri nových výzvach v živote – ako napríklad blížiacej sa maturite.

Chiara patrí medzi vyše 60 mladých, ktorí si prebrali ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu v Prešove 7.9.2017.

Autor: Simona Lučkaničová

Jedným z hlavných pilierov vzdelávacieho programu DofE patrí nájdenie spoločenského problému a postupná práca na jeho odstránení. Danielovi v tomto pomohla náhoda. Jeho mamka sa v práci dopočula o potrebe viacerých rodičov doučovať ich deti, a tak mu v hlave skrslo riešenie. „To, čo som sa naučil ja, som chcel dať druhým,” objasňuje absolvent Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu (DofE).

Študent gymnázia v Giraltovciach chodieva domov z internátu iba na víkendy, napriek tomu soboty venoval doučovaniu deviatich detí zo svojej obce.

Aj keď prvé hodiny boli ťažké, po šiestich mesiacoch sa všetci jeho študenti akademicky výrazne zlepšili. Toto zistenie mu potvrdzujú aj výsledky z vlastnoručne zostaveného vstupného a výstupného testu.

Učeniu či dobrovoľníctvu sa pred tým vôbec nevenoval, no túto skúsenosť si veľmi chváli. „Naučil som sa, že pomáhať druhým ľuďom je asi najlepší pocit, aký človek môže mať.”

Jeho nadšenie pre nezištné pomáhanie nekončí pri obdržaní ocenenia. „Ak budú mať deti znova problémy, rád im budem pomáhať aj naďalej,” s odhodlaním dodáva.

Daniel si v rámci programu DofE stanovil ešte dva ciele - naučiť sa hrať na gitare, a zdvihnúť 60 kíl. Oba sa mu podarilo naplniť vďaka pravidelným a vytrvalým tréningom. Aj to mu pomohlo veriť viac vo vlastné sny a potenciál. Ako sám priznáva: „Zistil som, že keď niečo chcem, môžem to aj reálne dokázať.”

Daniel patrí medzi vyše 60 mladých, ktorí si prebrali ocenenie Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu v Prešove 7.9.2017.

Autor: Simona Lučkaničová

V čom je DofE pre Michala unikátny program?

"DofE učí študentov byť vytrvalý a dôsledný v dosahovaní svojich cieľov. Ukazuje im, že ak chcú byť úspešní,  musia na ceste za svojimi snami pracovať krok po kroku. Práve tieto princípy v kombinácií s osobitým prístupom ku každému jednému študentovi vytvárajú skvelý základ pre rast nových lídrov."

Prečo je DofE zaujímavé pre Michala ako CEO Tatra banky a ako je DofE relevantné pre zamestnávateľa?

"Sila našej banky a iných úspešných firiem spočíva v prvom rade v ľuďoch, ktorí túto firmu tvoria. Som veľmi hrdý na to, že v radoch našich zamestnancov vidím veľa nadšencov, ktorí sa nezľaknú prvých prekážok a ktorým nestačí byť priemerní. Práve toto považujem za recept ako byť dlhodobo úspešní. DofE sa snaží podporovať tieto vlastnosti už od začiatku programu, čo je výborná správa pre všetkých zamestnávateľov."

Vďaka programu som sa konečne začal vážnejšie venovať čínštine a práve vďaka pevnému cieľu a pravidelným stretnutiam s mentorkou som sa konečne donútil postaviť k tomu zodpovedne a dosiahnuť level HSK2. Okrem toho som pomohol zariadiť u nás na škole kompostový eko projekt a dokonca som robil jógu. Keďže som nikdy predtým nerobil dobrovoľnú činnosť a moje športové danosti bývali takmer nulové, DofE mi ohromne rozšírilo obzory.

Ako čerešnička na torte, po splnení mojich cieľov, prišla expedícia, ktorá ma síce úplne zničila - veď beh hore kopcom na Súľovský hrad nie je práve prechádzka ružovou záhradou - no nesmierne som si ju užil. Spoznal som vďaka nej úžasných ľudí a naučil sa prekonávať sám seba.

A práve to je na DofE to najúžasnejšie. Človeku sa posunú horizonty a konečne uvidí, čo všetko skutočne dokáže. Vrelo program odporúčam, lebo človek zistí, čo všetko v sebe má.

Peter je študentom Gymnázia Jura Hronca a svoju bronzovú cenu získal v júni 2016.

"Program DofE bol pre mňa obrovskou výzvou. Nielen, čo sa týka samotných aktivít ale aj expedície. Každá aktivita, ktorú som vykonávala mi dala neuveriteľne veľa skúseností, ktoré by som pravdepodobne nikdy nezískala ak by som sa nezapojila do programu DofE. 

Mojím hlavným cieľom bolo stať sa zumba inštruktorom, čo sa mi aj podarilo. No asi najväčšiu skúsenosť mi dal môj cieľ v oblasti dobrovoľníctva. Chodila som pravidelne do detského domova. Deti, o ktoré som sa starala boli mentálne postihnuté. Keďže som sa nikdy s takouto situáciu nestretla, nebolo to pre mňa jednoduché. Časom som si na detičky zvykla a prirástli mi k srdcu.

Ďalšou výzvou bola pre mňa dobrodružná expedícia, a priznám sa, že práve táto expedícia bola pre mňa najväčším lákadlom. A neľutujem, že som sa rozhodla skúsiť to. Tento program by som odporučila každému. Z vlastných skúseností viem, že DofE vám pomôže prekonať vlastné hranice, dá vám možnosť získať nové skúsenosti, nájdete si nových priateľov a dá vám zážitky, na ktoré nezabudnete do konca svojho života."

Ema je študentkou Gymnázia Malacky a svoju bronzovú cenu získala v júni 2016.

"Dofe je výnimočný program, v rámci ktorého si s pomocou mentorov každý nastaví svoje výzvy tak, aby boli realistické, ale zároveň veľmi náročné na dosiahnutie. To je tá ľahká časť. Reálna výzva je pravidelne pracovať na dosiahnutí týchto cieľov.

Vďaka DofE som sa naučil vytrvalosti, musel som si každý týždeň nájsť čas, a iba vďaka tejto pravidelnej aktivite sa mi podarilo spraviť veci, ktoré by som inak nespravil. Bola to dokonalá výzva, dosiahnuť tri veci, ktoré sú ťažké a treba na nich dlhodobo a veľa pracovať. K tomuto všetkému je ešte expedícia, kde sa treba fyzicky namáhať a zároveň vytrvať ako tím.

Ako aktivity som si zvolil beh ako šport, artificial inteligence a ako dobrovoľníctvo som organizoval polročný leadership kurz v spolupráci s mnohými partnerskými firmami. DofE fakt odporúčam každému kto sa chce zlepšiť a potrebuje trošku postrčiť. Program je jedinečná príležitosť spoznať iných ľudí, ktorí pracujú na zlepšovaní seba a okolia.”

Jozef je bývalým študentom Gymnázia Jura Hronca no DofE sa zúčastnil v Mládežníckej organizácií Plusko a svoju bronzovú cenu získal v júni 2016.

"Za svoje aktivity som si zvolila kobudo, učenie sa dánčiny a dobrovoľníčila som v útulku pre psov. Tieto aktivity ma tak nadchli, že v nich aj teraz, po získaní bronzovej ceny, naďalej pokračujem.

Nebolo to určite vždy najľahšie, hlavne keď sme stúpali na expedícii do strmých kopcov s obrovskými ruksakmi na chrbte, no i to bola zábava. Účasťou v tomto programe som zistila, že sa na seba môžem v kritických situáciách spoľahnúť a dokážem sa postaviť každej výzve.

DofE by som chcela odporučiť každému z Vás. Je do jedinečná šanca spoznať seba samého, ale aj iných úžasných ľudí, zlepšiť sa v niečom a zároveň pomáhať svetu a ľuďom.“

Simona je študentkou Gymnázia Jura Hronca a svoju bronzovú cenu získala v júni 2016.

Príhovor pána prezidenta počas prvej ceremónie programu DofE:

"Vážený pán ambasádor, milé dámy, vážení páni, milí dofáci. Keď pán moderátor s vtipom poznamenal, že možno tu sedí niekde moja konkurencia tak sme sa tak všetci zasmiali. Ale ono je to pravdou. Ono sa to nezdá, ale možno skutočne niekde tu teraz medzi vami sedí budúci prezident. Keď som bol mladý človek a niekto by prišiel ku mne do Popradu a povedal že tam sedí niekde budúci prezident, presne tak by som sa zasmial ako aj vy. Ale je to tak, raz z vás za 10, za 20, za 30 rokov vyrastú ľudia, ktorí nahradia nás. Z vás sa stanú učitelia, riaditelia škôl, vedci, riaditelia podnikov, finančníci a možno skutočne tu sedí ten prezident.

Ja preto vždy chodím veľmi rád medzi mladých ľudí, pretože to, čo z vás vyrastie, tak bude vyzerať naša spoločnosť za 10, za 20, za 30 rokov. Vy ju budete riadiť a náš život v tom čase bude v tom čase vo vašich rukách. Ako vy tu spoločnosť budete riadiť, tak sa tu budeme mať a je teraz našou úlohou vymyslieť všetko preto, aby sa z vás skutočne stali úspešní ľudia.

Preto pred niekoľkými mesiacmi keď tento projekt vznikal a ma zavolali aby som prišiel sa porozprávať a podporiť, spravil som to s veľkou radosťou. Áno, je pravda že školstvo nám v mnohých smeroch zlyháva a čo je také možno najbolestivejšie, že nie každá škola a nie každý učiteľ z vás mladých ľudí vychováva skutočné osobnosti. A ja som preto veľmi rád, že ste sa rozhodli každý sám, pre každého, pravdaže, tá motivácia bola iná, ale rozhodli ste sa preto, že dosahujete, snažíte sa dosahovať výborné výsledky v školách, spraviť ešte aj niečo iné. Dokázať niečo iné. A to sa nesmierne cení. Nesmierne sa cení to, že každý mladý človek povie: tak odo mňa sa očakáva, aby som mal dobré známky, ale to nie je všetko. To, čo z nás robí skutočné osobnosti, to čo z nás spraví skutočných ľudí, to nie je len to čo dosiahneme v škole. Ale to je aj to, čo dokážeme spraviť popri škole. Do čoho sme ochotní sa pustiť, zapojiť.

Takže blahoželám všetkým oceneným, ďakujem, že ste sa do toho projektu zapojili a prajem skutočne, niekde som čítal to ambiciózne číslo, koľko je plán budúci rok? Tisíc? (Štyri tisíc.) Tak ja prajem skutočne tomuto projektu aby také ambiciózne číslo, aby nabudúce to číslo dosiahli. Ale tento projekt, by sa nemohol uskutočniť nebyť dobrovoľníkov. Nebyť tých, kto chce s tými mladými ľuďmi pracovať, kto sám cíti, že okrem svojho povolania a svojej práce a všetkého iného, chce prispieť k tomu aby tá naša spoločnosť bola ešte lepšia. Takže vďaka im, aj vám dobrovoľníkom, ktorí ste sa do tejto práce pustili, želám vám, aby tie semienk,a ktoré ste zasiali, tie semienka možno toho nového elánu a entuziazmu, aby skutočne v týchto našich mladých ľuďoch vzklíčili, aby vyrástli z nich úžasné osobnosti. Asi niet krajšej práce, ako práca z mladými ľuďmi a také to prenášanie možnosti, tá idea vybudovať z nich skutočné osobnosti. Takže vám ďakujem. Ďakujem pravdaže aj organizátorom a všetkým tento ktorí tento projekt podporujú. A celkom na záver, štyri tisíc je krásne číslo. A ja skutočne si želám, aby aj štyri tisíc to bolo, aby to percento, ktoré ten projekt skutočne dokončí, aby bolo čím vyššie. Nie je to jednoduché a celému tomu projektu blahoželám a vám všetkým, vám mladým, možno k tomu čo ste pre seba spravili, prajem ešte aj krásne leto a všetko dobré. Ďakujem."

Michaela získala zlatú Cenu vojvodu z Edinburghu v roku 2010 počas štúdia na vysokej škole vo Veľkej Británii. Absolventka CalTech a Univerzity v Bristole, ktorá už stihla pracovať pre NASA a s ESA. V roku 2015 sa dostala do rebríčka 30 pod 30 slovenskej verzie magazínu Forbes a dnes sníva o tom, že sa stane astronautkou.

Michaela začiatkom roku 2015 dokončila svoj doktorát na University of Bristol, UK, kde sa zameriava na extrémofily s aplikáciou na astrobiológiu, biochémiu a následky globálneho otepľovania. Predtým ukončila BSc a MSci so špecializáciou na planetárne vedy na University College London a cez štipendiá strávila rok na California Institute of Technology. Absolvovala a viedla niekoľko vzdelávacích a výskumných expedícií v Nemecku, Grónsku, Japonsku, Španielsku, USA a vo Veľkej Británii.

V širokej konkurencii získala miesto v experimente simulujúcom život na vesmírnej stanici na Marse. Spolupracovala s ESA, UK Space Agency, Londýnske observatórium a.i. Za odmenu za jej originálnu prácu pre NASA mohla na reálny Mars poslať svoj podpis vo vesmírnej sonde Curiosity. Pracovala ako dobrovoľník pre Third Age Project v Londýne a bola slovenskou zástupkyňou na podujatiach UNESCO v Taliansku, Rumunsku a na Slovensku. Organizuje a zháňa peniaze pre charity cez rôzne podujatia, napríklad tanečné vystúpenia, „pop-up“ reštaurácie a maratónsky beh.

„Zúčastniť sa tohto projektu mi nesmierne pozitívne zmenilo život. Naučila som sa nielen mnoho nových zručností, ale aj mať obrovskú radosť dobrovoľne pomáhať druhým. Pri dobrovoľníckej práci je najväčšou odmenou úsmev na tvarí niekoho, komu človek pomôže a som veľmi rada, že to teraz viem omnoho lepšie oceniť. Všetky znalosti, ktoré som si vypestovala počas programu sú mi zase veľmi užitočné do života, ako napríklad riešenie náročných problémov v ťažkých situáciách a riadenie tímu ľudí.

DofE ma motivoval, aby som sa hlásila na veci, ktoré som predtým váhala či neodvážila som sa na ne hlásiť. Napríklad reprezentovať celú katedru študentov a viesť skupinu ľudí  v horských expedíciách.

Určite každému mladému človeku odporúčam zapojiť sa do programu DofE aby aj na sebe zapracoval a zároveň pomohol zlepšovať svoju komunitu. Je to veľmi uspokojujúci, zaujímavý a zábavný program.“

Pozrite si príbeh Michaely z nedávneho TEDxu v Bratislave.

Matej získal zlatú Cenu vojvodu z Edinburghu počas štúdia na strednej internátnej škole vo Veľkej Británii. Matej už od strednej školy doťahuje svoje aktivity do úspešného konca, či to už znamená 2. miesto na celosvetovom Turnaji mladých fyzikov, historicky najlepšie umiestnenie zo Slovenska na majstrovstvách sveta v debate alebo titul z Harvardu. Pomáha otvoriť medzinárodnú strednú školu LEAF Academy, spoluorganizuje letné školy pre študentov stredných škôl a rozhoduje na svetovom šampionáte debatnej asociácie.

Prečo som sa pokúsil dostať na Harvard? Moja odpoveď je, že som vedel, že to ide. Je dôležité vedieť, že sa niečo dá. Obdivujem Britov za étos objavovania neznámeho a aj keď ste človek ako ja, ktorý sa výziev skôr bojí a hľadá bezpečné cesty, môže sa vám podariť dostať na Harvard.

Celé to začalo keď som bol na strednej škole a Nadácia pre otvorenú spoločnosť robila na Slovensku program štipendií do Anglicka a Ameriky. Po tom čo ma rodičia „donútili“ napísať esej ma vybrali na štúdium do anglickej internátnej školy. Škola bola super, mala vlastný Rugby tím alebo prípravku na vstup do armády. A dostal som sa sem ja, chalan, ktorého bavila fyzika a informatika. Tak som si našiel čo ma baví, fyziku a informatiku.

Druhú vec, čo som našiel, sa volala Cena vojvodu z Edinburghu (názov programu v Spojenom kráľovstve). Tento program odo mňa chcel, aby som robil nejakú tú fyziku-informatiku, niečo pre iných ľudí a prežili expedíciu. S pár kamarátmi z mojej školy sme sa vybrali na týždeň do Škótska, pochodili sme si po prírode a zistili aké super je behanie po lúke s dvadsať kilovým batohom keď na vás prší, a prší...a prší. Ale vydržali sme. Výsledkom toho, že sme vydržali a že sme robili aktivitu, ktorá pomáhala iným bolo, že sme dostali Cenu vojvodu z Edinburghu v Buckinghamskom paláci z rúk princa Philipa, manžela Kráľovnej Alžbety. Táto skúsenosť mi strašne otvorila oči, umožnila mi premýšľať nad tým, aké je to doma a aké je to v zahraničí a čo všetko sa dá, ak má človek trošku šťastia, vytrvalosti a hľadá, ako robiť veci naviac. 

A samozrejme, keď už raz človek využije takúto príležitosť tak tá mu otvára dvere k ďalším príležitostiam. Keď som sa vrátil naspať na Slovensko na moju strednú školu tak som zistil, že pár rokov predo mnou tam bol veľmi šikovný študent, ktorý sa dostal na Harvard. To bol ten moment, kedy som začal premýšľať, že ak to zvládol on, tak by som mohol aj ja. Vedel som, že to ide a aj na základe mojej skúsenosti (s DofE) v Anglicku som sa nebál vyskúšať a napredovať. Nakoniec som napísal do svojej prihlášky na Harvard príbeh o tom, ako sa chudobný chlapec zo Slovenska stretol s britskou kráľovnou a spolu s niekoľkými kamarátmi ma tam aj zobrali.

Možno to znie ako klišé, ale svet je naozaj vo vašich rukách. Je strašne veľa vecí, ktoré idú, ktoré sa dajú. Dôležité je dozvedieť sa o nich a veriť si, že aj vy máte tú možnosť. Keď to zvládla 50 kilová kocka to len preto, že tušila, že to ide, tak čo s vašou odvahou, vytrvalosťou a možnosťami? Čo všetko sa dá? Dnes už aj na Slovensku máte obrovské množstvo príležitostí a...možno aj vy budete môcť za pár rokov písať príbeh o tom, ako vám v prezidentskom paláci niekto odovzdal cenu za vytrvalosť, zaťatie zubov a šliapanie s batohom na pleciach niekde v Tatrách.

Svet vám dáva nekonečné množstvo príležitostí, treba sa ich chopiť a využiť. A nebojte sa snívať vo veľkom.

Matejov príbeh bol spracovaný z prepisu jeho TEDxYouth@Bratislava talku, kde hovorí aj o svojej skúsenosti s DofE.

"Spolu s expedíciou to pre mňa tvorilo „štyri v jednom“ plné vzdialených vízií a následne aj splnených snov. Každá sekcia ma posunula o míle dopredu. Naučila som sa spoznať samú seba v krízových situáciách a zvládnuť ich s väčším nadhľadom, čo nebola vždy zábava. Vďaka tomu si aj dnes často poviem, že ma už nič tak ľahko neprekvapí. 

Aj keď máš teraz možno pocit, že nevieš, akým aktivitám sa chceš venovať, DofE Ti pomôže nájsť sa vďaka programu ušitému na mieru práve pre Teba. Nikdy nevieš, možno sa práve tie aktivity, ktoré sa Ti teraz nezdajú „cool“ alebo nimi tráviš iba malú časť svojho voľného času, stanú Tvojimi vášňami a posunú Ťa v živote na vyššie méty.

Všetkým vrelo odporúčam zapojiť sa do tohto programu.

Neváhaj a využi túto šancu!“

Mária Sofia získala zlatú Cenu vojvodu z Edinburghu v roku 2014 počas štúdia na strednej škole vo Veľkej Británii. Dnes pracuje pre slovenský Google, kde má na starosti projekt Digitálna garáž.

Mária sa aktívne zapája do projektov v neziskovom sektore, ako napríklad Consulting Club Bratislava, kde pomáha študentom zlepšovať svoje zručnosti, a tak zvládnuť aj tie najťažšie prijímacie pohovory, organizuje eventy a dohaduje partnerstvá s nadnárodnými spoločnosťami. Zároveň je aj dobrovoľným členom nášho tímu, Medzinárodnej ceny vojvody z Edinburgu, kde si plní svoj sen stať sa mentorkou.

Tomáš po dvoch rokoch štúdia na Bilingválnom gymnáziu v Sučanoch vyhral Secondary School Scholarship Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorý mu umožnil štúdium na Bloxham School v Anglicku, kde získal v roku 2005 zlatú Cenu vojvodu z Edinburghu.

Vyštudoval politológiu a medzinárodné vzťahy na University of Manchester. Po skončení pracoval 3 roky pre Transparency International Slovensko na rôznych protikorupčných projektoch. V roku 2013 ukončil doktorandské štúdium teórie politiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2013 pôsobí ako vedec, vysokoškolský učiteľ a študijný poradca. V roku 2009 založil absolventskú spoločnosť Sučany Alumni, ktorú tri roky viedol.

V rámci programu DofE som si splnil sen naučiť sa hrať na bubnoch. Pomáhal som pravidelne jednej staršej pani, videl som nádherné časti Veľkej Británie. Počas programu som bol v najlepšej životnej forme po fyzickej stránke, chodil som pravidelne, dvakrát do týždňa ráno pred začiatkom vyučovania, plávať a v rámci prípravy som absolvoval bronzovú (10 km), striebornú expedíciu (25 km) a tiež prípravu na zlatú expedíciu (40 km) a nakoniec zlatú expedíciu (80 km za 4 dni).

"Ďakujem, že cez Vašu aktivitu plníte jeden z mojich snov. Už počas programu som si predstavoval, aké skvelé by to bolo, keby aj na Slovensku tento program jedného dňa existoval a slovenskí žiaci a študenti sa aj vďaka nemu chceli stávať lepšími."