Hviezdy sú bližšie, keď máte cieľ - Sabina spojila vášeň s odhodlaním a objavila vesmír

Môžeš mi povedať, ako si sa dostala k DofE? Ako si začala s DofE?

DofE nám v prvom ročníku na gymnáziu prišli predstaviť starší Dofáci, spolu s našou Vedúcou. Hneď ma to zaujalo, pretože som akčná a mám rada výzvy, pri ktorých sa môžem rozvíjať a pracovať na sebe. Prišla som teda na prvé stretnutie a už to išlo samo.

Môžeme prejsť ku všetkým oblastiam? Čomu si sa venovala, čo ti to dalo?

Začala som s bronzovou úrovňou. V rámci Talentu som sa venovala maľbe policajtov, v Športe turistike a v oblasti Dobrovoľníctva som pomáhala s tvorbou bulletinu v našej dedine. Bol to taký informačný materiál pre návštevníkov, aby sa dozvedeli zaujímavosti o našom regióne. Potom som preskočila striebro a pokračovala na zlato.

Čomu si sa venovala na zlatej úrovni?

Na zlatej úrovni som si v talente vybrala astronómiu, ktorej som sa vtedy venovala aj vo voľnom čase, takže som spojila príjemné s užitočným. V Športe som si zvolila cyklistiku, ktorá bola síce moje hobby, ale chcela som mať motiváciu sa jej venovať ešte viac. V Dobrovoľníctve som sa zapojila do DofE Ambasádorského programu. Na Rezidenčnom projekte som bola účastníčkou zrazu astronómov Slovenska, kam som sa dostala ako odmenu za úspech v astronomickej súťaži.

Aká bola tvoja cesta, keď si hovorila, že tomu sa nevieš venovať vo voľnom čase?

Chodila som na základnú školu, kde moji spolužiaci objavili astronomický krúžok. Vtedy som bola asi šiestačka a zaujalo ma, keď povedali, že tam budú pozerať horory. Tak som išla s nimi, no nakoniec to nebol horor, ale Interstellar. Avšak učiteľ bol skvelý a postupne nám hovoril rôzne zaujímavosti o astronómii. Na druhé stretnutie už nikto neprišiel, len ja, ale nejako sme si s pánom učiteľom sadli, a tak som tam začala chodiť pravidelne.

V siedmej triede som sa prvýkrát prihlásila na súťaž, no nedopadla som podľa mojich očakávaní. V podstate som toho veľa nevedela, ale keďže som dosť súťaživá, práve to ma nakoplo sa viac snažiť. Začala som sa astronómii venovať aj vo voľnom čase. O rok neskôr som sa už dostala na krajské kolo, čo bolo pre mňa veľké povzbudenie. Zároveň som si však uvedomila, že stále toho veľmi veľa neviem, a to ma motivovalo pokračovať ďalej.

Postupne som na súťažiach začala stretávať ľudí, ktorí tam chodili pravidelne, a postupne sme sa spoznali. Astronómia ma sprevádzala celú základnú školu, no keď som odišla na strednú, najprv som si myslela, že s tým skončím. Napokon som si ale povedala, že ešte vyskúšam jednu súťaž a nakoniec som chodila ďalšie tri roky. Vďaka tomu som sa dostala aj na Rezidenčný projekt a spoznala množstvo skvelých ľudí.

Čo ťa najviac zaujíma na astronómii?

To, že to nikdy nebudem chápať úplne. Bavilo ma to čítať, hľadať rôzne zaujímavosti, skúmať neznáme. Asi ma priťahuje práve to, že na veľa otázok ešte neexistujú odpovede. Rada som sa ponárala do kníh a článkov o vesmíre, ale nebola som ten typ, čo by musel pozorovať oblohu alebo fotiť hviezdy. Skôr ma fascinovalo objavovať nové fakty.

Vnímaš nejaký posun po tom, čo si si zvolila astronómiu za cieľ v DofE?

Tým, že som si astronómiu dala do DofE, začala som sa jej venovať pravidelne. Už to nebolo len také, že mesiac pred súťažou rýchlo dobehnem všetko, čo sa dá, aby som aspoň niečo vedela. Namiesto toho som sa tomu venovala dlhodobo, každý týždeň.

Okrem toho som si vybrala mentora, ktorý bol trošku vzdialenejší – profesora astrofyziky z Holandska. Povedala som si, že keď už mám túto príležitosť v DofE, vyskúšam niečo nové.

S mojím mentorom sme si fakt sadli, stretávali sme sa online, pomáhal mi a celé to bolo aj po ľudskej stránke veľmi príjemné. Zrazu som mala niekoho, s kým som mohla riešiť astronómiu nielen v súvislosti so súťažami. Veľmi ma to motivovalo, viac som sa ponorila do témy a nakoniec som dosiahla aj lepšie výsledky ako po minulé roky.

Ako si sa dostala k tomu mentorovi z Holandska?

On je Slovák, len pracuje v zahraničí. Najprv som hľadala niekoho, kto sa venuje astronómii, medzi ľuďmi, ktorých poznám zo súťaží, ale nevedela som nájsť žiaden kontakt. Potom som na internete narazila na platformu Grownii, kde mi vyskočil profil tohto pána. Ponúkal mentoring a pomoc so stredoškolskými a vysokoškolskými prácami v rámci dobrovoľníctva, tak som mu napísala.

Nečakala som, že odpíše, ale ozval sa asi do hodiny. Potešilo ho, že mám záujem, a chcel sa o tom dozvedieť viac, tak sme si rovno zavolali. Ja som vtedy ani netušila, do čoho idem, ale postupne ma do toho celého zasvätil. Zostal mi ako mentor a trochu aj ako starší brat – pomáhal mi s príkladmi, vysvetľoval veci a celkovo to bolo super.

Ty si spomínala, že si niečo vyhrala. Vieš sa s nami podeliť o svoje úspechy?

Postúpila som z okresného kola z 2. miesta, na krajskom kole som však skončila druhá, čo už pre mňa malo väčšiu váhu. Potom na celoslovenskej súťaži som sa dostala medzi úspešných riešiteľov, aj keď presné umiestnenie si už úplne nepamätám.

Čo si ale pamätám, je ten pocit – že tomu konečne začínam rozumieť. Už to nebolo len o tom, že sa mechanicky učím vzorce a skúšam ich nejako použiť, ale naozaj som chápala súvislosti. Nebol to už len boj s príkladmi, pri ktorých som netušila, čo s nimi, ale vedela som sa orientovať a riešiť ich s istotou. To bol asi môj najväčší úspech, ten posun, že som sa v tom cítila istejšie.

Je ešte niečo, čo by si chcela povedať k tejto celkovej téme?

Možno tým, že som z mesta, kde dlhé roky hvezdáreň nefungovala alebo fungovala len minimálne, som tu nemala vytvorenú komunitu, ktorá by ma v astronómii podporovala. Napriek tomu som sa tomu venovala ďalej, aj keď som sa občas cítila sama a nemala som sa vždy na koho obrátiť.

Časom som si však uvedomila, že to robím hlavne preto, lebo ma to baví. Astronómia mi otvorila oči, naučila ma vytrvalosti, cieľavedomosti a vďaka nej som spoznala skvelých ľudí. Občas sa stane, že v tom na chvíľu nevidím zmysel, ale na konci dňa viem, že to bolo skvelé rozhodnutie, ktoré mi dalo oveľa viac, ako som si na začiatku vedela predstaviť.

Ako si sa dostala k cyklistike? Venuješ sa jej na profesionálnej úrovni, alebo je to skôr len tvoja voľnočasová aktivita?

Od malička som vyrastala v dedine, kde nebolo veľa možností, ako tráviť voľný čas. Takže sme s kamarátmi prirodzene trávili veľa času vonku, bicyklovali sme sa po uliciach, lesoch a objavovali okolie. Keď sme boli starší, začali sme jazdiť aj ďalej, napríklad do najbližšieho mesta.

Vždy ma lákalo skúsiť aj nejaké dlhšie trasy alebo viacdňové cyklovýlety. Zbaliť si všetko potrebné a jednoducho sa vydať na cestu. Nikdy som sa k tomu úplne neodhodlala, ale práve v rámci DofE som si povedala, že ma to môže motivovať. Chcela som si zlepšiť kondičku, aby som zvládala dlhšie trasy, a možno aj konečne zorganizovala nejaký väčší výlet.

A podarilo sa ti ten výlet zorganizovať?

Nie úplne. Mala som to naplánované, ale vtedy mi do toho prišli zdravotné problémy, takže sa to nakoniec neuskutočnilo. Ale verím, že toto leto to už vyjde!

Aký bol tvoj najväčší míľnik alebo moment v športe, na ktorý si bola naozaj hrdá?

Hm, asi keď som prvýkrát prešla naozaj dlhšiu trasu na bicykli. Bola som s mojou sesternicou, ktorá sa občas dala nahovoriť na túry so mnou. Keď sme dorazili, ona bola úplne vyčerpaná, ale ja som bola neskutočne namotivovaná. Taký ten pocit, že wau, my sme to zvládli.

Myslím, že to bolo okolo 50 km, čo pre mňa vtedy bola veľká vec. Bola som unavená, ale zároveň hrdá, že som to zvládla. Sesternica už len posedávala, ale ja som mala ešte toľko energie, že som si chcela dať pár kilometrov navyše!

A posunula si sa časom ešte ďalej? Boli to len jednotlivé výzvy, alebo sa z toho stalo niečo viac?

Určite áno. Na bicykli si viem pri dlhších trasách naozaj oddýchnuť. Možno aj vďaka DofE som sa odvážila bicyklovať pravidelne, aj keď som nemala vždy parťáka. Predtým mi to pripadalo  veľmi strašidelné, vyraziť sama niekam ďaleko. Ale postupne som si na to zvykla a dnes to beriem ako súčasť svojho života. Dlhé cyklotrasy sú pre mňa taká forma psychohygieny.

Tak to je super! Poďme sa teraz presunúť k Dobrovoľníctvu. Kedy si sa venovala DofE ako ambasádorka? Čo ťa to naučilo a kam ťa to posunulo?

Tento projekt mi bol odprezentovaný v Prešove a hneď ma oslovila atmosféra. Všetci tam boli takí motivovaní, čo ma veľmi inšpirovalo. Na začiatku som presne nevedela, čo od toho očakávať, ale postupne som sa do toho dostala.

Najviac mi pomohlo, že sme sa navzájom podporovali – či už pri Expedíciách alebo pri organizovaní aktivít. Naučila som sa byť zodpovednejšia a lepšie komunikovať svoje nápady. Napríklad keď som mala nejaký plán na aktivitu, pripravila som si ho a predložila vedeniu. Niekedy mi ho schválili hneď, inokedy mi dali návrhy na zlepšenie. To mi veľmi pomohlo v rozvíjaní komunikačných zručností.

Časom si ma ľudia začali viac všímať aj v škole. Napríklad ma oslovil jeden chalan, ktorý sa chcel dostať na zlatú úroveň, ale nebol si istý, ako na to. Namiesto toho, aby išiel za Vedúcimi, prišiel za mnou, lebo vedel, že mu môžem poradiť. Bolo to pekné, cítila som, že moja práca má zmysel.

Spomínaš si na nejaký vtipný alebo nezabudnuteľný zážitok z Expedície?

Áno, Expedícia bola celkom zaujímavá. Pôvodne som chcela ísť na Expedíciu so svojou školou, ale v tom čase som bola mimo, a tak som zrazu nevedela, s kým by som mala ísť. Rýchlo som si vymyslela záložný plán a začala som písať do rôznych skupín, či niekto nepozná Expedíciu, na ktorú by som sa mohla pridať. A nakoniec som sa dostala k Expedícii z Popradu.

Expedícia bola v Tatrách, čo bolo úplne úžasné, pretože Tatry sú krásne, ale tiež to bola výzva. V prvý deň sa mi zlomil stan kvôli vetru a všetky veci mi premokli. Nakoniec sme prespali v senníku, čo bol pre mňa veľký krok mimo komfortnej zóny, lebo veľmi nemám rada pavúky a tam ich bolo všade neúrekom. Ale nakoniec to bolo zábavné, aj keď trochu desivé.

Zážitok bol krásny, najmä, že sme sa s ľuďmi, ktorých som nikdy predtým nepoznala, veľmi rýchlo skamarátili. Počasie nás síce trochu potrápilo, ale všetci sme sa spojili pri ohníku a spoločne sušili naše veci. Cítila som sa, ako keby sme boli najlepší kamaráti, aj keď sme sa stretli iba pred pár dňami. Tá atmosféra a príroda, ktorá nás obklopovala, to všetko spravilo nezabudnuteľným.

A čo ten tvoj Rezidenčný projekt zraz astronómov Slovenska?

Áno, to bol projekt, ktorý organizovali Mladí astronómovia Slovenska. Bolo to zaujímavé stretnutie pre finalistov astronomických súťaží, ktorých som sa zúčastnila. Konalo sa to v oblasti pri Ľubietovej a trvalo to 7 dní. Počas týchto dní sme sa venovali pozorovaniu oblohy, sedeli pri ohni a čakali na vyjasnenie počasia, aby sme videli viac hviezd.

Cez deň sme mali prednášky od odborníkov, ako docenti z vysokých škôl alebo amatérski astronómovia a astrofotografi, ktorí sa s nami podelili o svoje skúsenosti. V rámci projektu sme mali aj rôzne aktivity, ako kvízy a večery plné hier. Hlavným cieľom bolo spájať komunitu a vytvárať príležitosti na vzdelávanie a spoluprácu. Počas tohto stretnutia sme tiež pripravovali tím, ktorý mal neskôr reprezentovať Slovensko na medzinárodnej astronomickej súťaži.

A čo ti to prinieslo, ten kemp alebo tá skúsenosť? Aký bol tvoj najväčší zážitok?

Prinieslo mi to skvelých priateľov, s ktorými som dodnes v kontakte, a pocit, že konečne patrím niekam. Predtým som sa často cítila sama, hľadala som svoje miesto, ale tam som sa stretla s ľuďmi, s ktorými som si naozaj rozumela. Mnoho som sa naučila, pretože títo mladí ľudia mali obrovské množstvo vedomostí a skúseností.

Najväčší zážitok pre mňa bol asi ten, keď sme celú noc sedeli pri ďalekohľadoch a pozorovali oblohu. Pamätám si, že práve vtedy bol spln, a my sme čakali na mesiac. Medzitým sme sedeli na lúke, hrali na gitarách, rozprávali sa a užívali si ten čas pri ohníku. Bolo to veľmi uvoľnené, krásne a nezabudnuteľné.

To znie ako z filmu!

Presne tak! Počas leta som si nepredstavovala nič iné než plavky pri mori, ale nakoniec to bola zima, zimné kabáty, čelovky a pobyt v chate. Namiesto slnka a mora sme mali hory a hviezdy. Ale práve to bolo na tom to úžasné.

Čo by si bez DofE určite nezažila? Môže to byť aj osobnostný rast alebo nejaké zážitky.

Bez DofE by som určite nezažila Expedície, ktoré sú pre mňa jedným z najväčších zážitkov. Malo to byť niečo, čo som si priala v živote, ale nečakala som, že sa to podarí, najmä keď som bola na strednej škole. Ísť niekam do lesa, byť tam s priateľmi, to všetko mi vtedy prišlo trochu strašidelné, hlavne kvôli tomu, že som to nikdy predtým neuskutočnila. Ale práve DofE mi umožnilo ísť, a ešte k tomu v bezpečnom prostredí, čo mi dalo veľkú istotu.

DofE mi tiež pomohlo naučiť sa stanoviť si ciele. Musela som si určiť konkrétne, realistické ciele, aby som vedela, čo dosiahnuť.

Máš nejaký moment alebo úspech, na ktorý si v rámci programu hrdá?

Keď sa spätne zamyslím, je to asi všetko dokopy. Možno v tej chvíli mi to neprišlo tak veľké, ale keď si spomeniem, tak aj tá bronzová úroveň, ktorú som zvládla, mi dala pocit hrdosti. Pamätám si, ako som sa niekoľkokrát pýtala samej seba, či to zvládnem, a keď sa mi to podarilo, bol to veľký úspech. Potom pri zlate, keď som musela ísť bicyklovať v zime, alebo keď som cvičila, aj keď sa mi absolútne nechcelo – prekonala som sa a šla som do toho. Tieto malé výzvy a prekonávanie sa, mi ukázali, ako veľmi som sa dokázala posunúť.

Ako ťa program DofE ovplyvnil v osobnom živote, škole alebo v budúcich kariérnych plánoch?

V osobnom živote ma DofE naučil lepšie si plánovať a stanovovať si ciele. Dáva mi to trpezlivosť a schopnosť myslieť dlhodobo, čo je dôležité aj pri dosahovaní osobných cieľov. V škole a v kariérnom živote ma program ovplyvnil tak, že som sa naučila, že ak človek na sebe maká a robí niečo, môže to mať pozitívny dopad. Pokiaľ ide o budúcnosť, zatiaľ ešte uvidím, ako mi to pomôže v ďalších rozhodnutiach, ale určite sa snažím, aby mi DofE pomohlo v ďalšom osobnom raste.

To je super! A stalo sa ti niekedy, že si stratila motiváciu pokračovať? Že toho bolo na teba jednoducho príliš veľa? Mala si taký moment? A čo ti pomohlo sa cez to dostať?

Určite áno, hlavne na bronzovej úrovni. Aj keď to bolo kratšie ako zlatá, vtedy som práve nastúpila na strednú školu a hneď som začala s DofE. Bolo toho na mňa veľa – škola, nové prostredie, do toho som ešte nevedela, ako presne DofE funguje. Takže motivácia mi začala trochu upadať, najmä pri mojom talente, ktorý som mala ako hlavný cieľ.

Vtedy mi veľmi pomohla moja DofE Vedúca, ktorá bola zároveň aj mojou mentorkou. Podporovala ma a keď som nevedela, čo ďalej, snažila sa mi pomôcť bez toho, aby na mňa tlačila. Skôr mi len ukázala, prečo to má zmysel, a to ma nakoplo, aby som sa nevzdala.

Druhý taký moment prišiel na zlatej úrovni, keď som mala ísť na expedíciu, ale nevedela som, s kým pôjdem. Nestíhala som to s našou školskou skupinou a nevidela som iné riešenie. Začala som rozmýšľať, či to nevzdám – nechcelo sa mi to odkladať na ďalší rok, keďže ma čakala maturita a potom vysoká škola, kde by to bolo ešte náročnejšie.

Nakoniec ma podržali kamaráti z ambasádorského programu, s ktorými sa podarilo nájsť riešenie. A keď sa to vyriešilo, motivácia sa mi vrátila a išla som do toho znova.

Je niečo, čo by si chcela odkázať mladým, ktorí váhajú, že či sa majú do DofE zapojiť?

Myslím si, že ak niekto váha, už to je prvý znak, že by to mal skúsiť. Ak to nakoniec nebude pre neho, vždy môže skúsiť niečo iné. Ale práve DofE je jeden z tých programov, kde si každý môže vybrať, čo ho baví, a v tom sa rozvíjať. Takže určite odporúčam to vyskúšať. Ak to neskúsiš, tak to nezistíš.

Je niečo, čo by si chcela aby zaznelo v tomto rozhovore?

Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí ma podporovali. Samozrejme celej organizácii, ale hlavne ľuďom, ktorí mi najviac pomohli, našej Koordinátorke Zuzane Polónyovej a mojej DofE Vedúcej Gabriele Mirgovej.